Potulky Žitným ostrovom, časť prvá

Všade na internete sa o Žitnom ostrove dočítate, že ide o najväčší riečny ostrov v Európe ... je najväčšou zásobárňou pitnej vody v strednej Európe ... nachádza sa na juhozápade Slovenska ... atď., atď. Ale viete, že Žitný ostrov je skvelým miestom na jednodňové výlety z Bratislavy?

Nebolo to tak dávno, keď som sa s kamarátkou a jej 9-ročnými dvojičkami vybrala do Malkia Parku. Ide o prvú súkromnú zoologickú záhradu na Slovensku. Zvieratká sa tam dostali či už z cirkusu alebo inej ZOO. Myšlienkou Malkia Parku je poskytnúť tigrom, levom, medveďom, gepardom či hyenám domov a útočisko, pretože vo voľnej prírode by neprežili.

Dostať sa tam z Bratislavy trvá niečo cez 35 minút. Vďakabohu za diaľnicu, ktorá končí pri dedinke Holice a odtiaľ je to do ZOO len na skok - smerom na Slovakia Ring.

Malkia Park sme navštívili horúcu letnú sobotu. Parkovisko bolo napriek tomu skoro plné - to nájdete pár metrov od vchodu a ak plánujete výlet práve v horúčave, tieň budete hľadať zbytočne - preto si ako povinnú výbavu pribaľte protislnečnú clonu.

Nebudeme si klamať - vstupné nie je práve najlacnejšie. 15 éčiek pre dospelého. Ak ale ZOO navštívite cez víkend alebo počas sviatkov, sčasti sa vám to "vráti" v podobe komentovaného kŕmenia. Zažili sme a bolo to perfektné! Málokedy predsa môžete vidieť, ako jaguár len pár metrov od vás zúrivo trhá veľké kusy surového mäsa.

Každé zviera v Malkia Parku má svoje meno, svoj príbeh - môžete si ho dokonca adoptovať a prispievať mu na stravu a starostlivosť. Každého - malého či veľkého - zaujme niečo iné. Ja nedám dopustiť na surikaty, ktoré boli vo výbehu spoločne s chillujúcou obrovskou korytnačkou. Najviac ale návštevníkov lákajú mačkovité šelmy, levy, tigre - ak budete mať šťastie, tak sa neschovajú do tieňa a budete ich môcť vidieť z tesnej blízkosti.

Pravdaže, keď budete mať v nohách nejaké tie prejdené kilometre, oplatí sa osviežiť v bufete, ktorý nemá premrštené ceny.

A nakoľko sa snažím počas jednodňových tripov vidieť čo najviac, vybrali sme sa z Malkie smerom na juh - do Gabčíkova.

Gabčíkovo nepatrí k turistickým lákadlám. Mestečko je malé a nebyť vodného diela, človek ním len prejde. Ale - snažím sa nájsť vo všetkom niečo zaujímavé a v prípade tohto mesta to nebolo ináč. Keď už nič iné, za zmienku určite stojí park a Amadého kaštieľ. My sme nechtiac vtrhli na miestnu svadbu, ktorej obrad sa konal práve pri kaštieli. Svadobčania nám najesť nedali, ale nevadí - pár metrov od parku sme našli celkom fajn reštauráciu. BÁZIS Restaurant & Pizzeria prekvapila len v jednom - jedlo si musíte ísť objednať k pultu. Na výber je - ako názov napovedá - pizza, ale aj hamburgery či rôzne mäsité jedlá s prílohou. 

Ak chcete navštíviť park a najesť sa v spomínanej reštaurácii, zaparkujte pri miestnom Tescu. Odtiaľ sú obe miesta na skok.

Najedení a oddýchnutí sme sa vybrali k vodnému dielu - to bolo primárnym cieľom našej zastávky v Gabčíkove. Vyhliadková veža nad ním bola zatvorená, ale nevadí. Adrenalín to bol tak či tak - stačilo vkročiť na vyhliadkovú plošinu, ktorá bola zospodu presklená. Nič pre slabé povahy. :-D

Potom už len cesta domov mojou obľúbenou trasou - popri cyklotrase smerom na Čunovo. Minimálna premávka a krásne scenérie navôkol. 

Žitný ostrov je jednoznačne miestom, ktoré má čo ponúknuť. Viac v časti dva. :-D

/Ne/známe miesta Dolného Rakúska

Bratislavčania majú jednu veľkú výhodu - ak chcú vycestovať za hranice a spoznať zaujímavé miesta, stačí sadnúť do auta a o pár minút sú v Rakúsku.

Ja doňho nasadám často, aby som si prečistila hlavu, odreagovala sa, prebádala zákutia, o ktorých sa v bedekroch nepíše. Pretože Rakúsko nie je len Viedeň alebo Alpy. Sú to aj malé mestečká a dedinky, roztrúsené bok po boku a viete sa do nich z Bratislavy dostať skutočne rýchlo.

Za tie roky, ktoré som strávila jazdou po cestách v Dolnom Rakúsku, natrafila som na miesta, ktoré vám chcem teraz, milí čitatelia, odporučiť. Mnohé z nich som objavila úplne náhodou, bez predchádzajúceho študovania internetových stránok. 

Ak máte chuť po celom týždni sedenia za počítačom rozhýbať svoje kosti, odporúčam nenáročný výlet na tzv. Kráľovskú vyhliadku nad obcou Berg. Najlepšie je zaparkovať priamo pod lesom. Parkovisko je maličké, preto treba vyraziť z domu čo najskôr, aby ste mali svojho tátoša kam zaparkovať. Odtiaľ sa k vyhliadke dostanete pomalou chôdzou za cca 40-45 minút. Stúpanie nie je prudké, treba si ale dávať pozor na diviaky - ako informuje tabuľa. A na to, čo hovoríte - pretože tu stretnete predovšetkým výletníkov zo Slovenska. :-D

Bohužiaľ, nepoteším vás, priamo pod vyhliadkou je minimum miesta na posedenie. Ale čo určite poteší malé deti - a keby len deti - je trio somárikov, ktoré sa nechajú pohladiť a nemajú problém "zapózovať" aj na nejakú tú selfie. :-D

Pózovať môžete aj vy a to priamo na vrchole vyhliadky, z ktorej za dokonalého počasia vidieť aj Alpy, ale väčšinou sa pokocháte "len" pohľadom na Neziderské jazero, okolité rakúske mestečká a dedinky a pravdaže - Bratislavu budete mať ako na dlani.

Hainburg and der Donau - jasné, poviete si, skvelé miesto na sobotný shopping. Ale prečo nespojiť užitočné s príjemným? Viď. napríklad miestna hradná zrúcanina, ktorú som navštívila nespočetne veľakrát. Prechádzka k nej vám zaberie pár desiatok minút, menej fyzicky zdatní si dajú zopár prestávok, ale kvôli tomu výhľadu zhora pretrpíte aj občasné lapanie po dychu. Miestni sa o zrúcaninu starajú a v uplynulých rokoch tu pribudli miesta na posedenie, odpadky bez problémov vyhodíte do všadeprítomných košov a ak je pekné počasie, niet lepšieho miesta na piknik s priateľmi alebo rodinou. Kedysi sa dalo ísť dovnútra jednej zo zachovaných vežičiek či do kaplnky, aktuálne to už bohužiaľ nie je možné. :-/

Po návšteve zrúcaniny by mala nasledovať povinná prechádzka k Dunaju alebo uličkami historického centra mestečka - ktoré sa rozprestiera medzi Wienertor a Ungartor. A ak vám začne škvŕkať v žalúdku, tip na skvelú reštauráciu s cenami, ktoré vám nevyprázdnia peňaženku až do dna - priamo na hlavnej ulici v centre, t.j. Hainburger Strasse, sa nachádza Pizza Marko. A nie, v jedálničku nenájdete len pizzu, ale aj cestoviny, šaláty a mňamózne hamburgery. Navyše, s rýchlou obsluhou, ktorej väčšina hovorí po slovensky.

Z Hainburgu je to potom len kúsoček do kúpeľnej obce Bad Deutsch-Altenburg. Ide o bývalé rímske sídlo, v ktorom nájdete rozsiahle archeologické náleziská. A je mojou srdcovkou!

Najlepší spôsob, ako spoznať tento pomerne neznámy kút Dolného Rakúska je odviezť sa k farskému kostolu sv. Márie priamo nad obcou. Vždy tam vládne neuveriteľný pokoj, priam až posvätné ticho. Neďaleko kostola stojí pamätník obetiam prvej a druhej svetovej vojny, od ktorého vedie - pomedzi stromy a miestami stŕmo nadol - cestička do centra obce. Vyjdete len kúsok od kúpeľného parku, ktorému dominuje socha cisára Františka Jozefa I. 

Prejdite sa cez Kurpark až k rieke, poseďte si na niektorej z lavičiek a užívajte si pohľad na prúd Dunaja, ktorý by svojou silou strhol čokoľvek a kohokoľvek. Neunikne vám ani impozantný Dunajský most - stačí sa len pozrieť doprava. 

A ak sa chcete v kľude najesť, v strede obce pri Wienerstrasse stojí plotom obohnaný kaštieľ s malým parčíkom. Nikdy som tam nikoho nestretla. Nájdete tu malé detské ihrisko, altánok, niečo, čo pripomína už dávno nefunkčnú fontánu a kopu zelene, do ktorej si len tak sadnete a za zvukov štebotania vtákov zjete, čo ste si so sebou priniesli.

Vyššie spomenuté miesta sú mojou TOP trojkou, pretože sú skutočne veľmi blízko Bratislavy. Ale čo tak navštíviť lokality trošku vzdialenejšie a možno aj neznámejšie?

Napríklad taký Marchegg, ktorý sa čochvíľa prepojí cyklomostom ponad Moravu so Slovenskom. Málokto vie, že ide o jediné mesto na rakúskom území, ktoré založil český kráľ a získal aj titul "kráľovské". A vedeli ste, že je to mesto bocianov? Túto informáciu si prečítate hneď pri vchode do miestneho zámku, ktorý bol ale v čase mojej návštevy zatvorený - lebo korona. :-/

A keď sme už pri tých zámkoch, ďalší - nemenej veľkolepý ako ten v Marcheggu - nájdete v obci Rohrau. Hovorí vám to niečo? Ak ste fanúšik vážnej hudby, tak určite. :-D Narodil sa tu významný skladateľ Joseph Haydn. A miestni sú na túto skutočnosť hrdí a vážia si každého, kto navštívi jeho rodný dom priamo v strede obce.

Keď už som spomínala ten shopping - mne osobne viac vyhovuje obchodné centrum na periférii mesta Bruck an der Leitha - ktoré je len na skok od Rohrau. V Shopping Bruck pohodlne zaparkujete a nájdete tu všetko - potraviny, drogériu, obuv, oblečenie, dizajnové doplnky.

Cestou z nákupov šup do miestneho McDonald´s, aby ste sa posilnili na cestu domov. A aby ste zistili, že rakúsky "Mekáč" chutí úplne rovnako ako ten slovenský a radšej treba zainvestovať do kvalitnejšieho jedla ... alebo ešte lepšie - do spoznávania nových miest, ktoré nájdete skutočne len na skok od Bratislavy!

Miesta, ktoré sklamali

Poznáte to - čaká vás výlet za nepoznaným a kúpite si bedeker. Alebo prebehnete web. Všade vám do hlavy tlačia, čo určite vidieť. Lebo sa to patrí ... lebo tam chodia všetci.

V tomto príspevku sa s vami podelím o momenty, kedy som navštívila takéto "MUST SEE" miesta a bola som sklamaná. Ide čisto o subjektívny pohľad. Veď každý by si mal vytvoriť názor sám.

STONEHENGE

Keď som bola vo Veľkej Británii prvýkrát, moja jazyková škola usporiadala zájazd do Stonehenge a mesta Bath. Stavba z kamennej doby v grófstve Wiltshire je v bedekroch vysoko odporúčaná, ale na internete nájdete pomerne dosť negatívnych recenzií. Stonehenge má z historického hľadiska svoje čaro, ale k "šutrom" sa priamo nedostanete. Prechádzate sa okolo nich v kruhu z dostatočnej vzdialenosti a iba počúvate audio guida. Rozumiem, prečo sa nemôžeme ku kameňom priblížiť - pri dnešnej spoločnosti by som čakala, že ich okolie by sa znečistilo alebo poškodilo. Ale načo platiť? V dnešnej dobe dronov a šikovnosti ľudí sa dá pamiatka odfotiť aj bez toho, aby ste zaplatili vstupné.

BRISTOL

Trepala som sa do tohto mesta v juhozápadnom Anglicku skoro dve hodiny a odchádzala ochudobnená o nejaké libry, ale aj o zážitky. Bristol som chcela vidieť len preto, že som v mladších časoch pozerala seriál Skins. Ale v meste nie je veľmi čo vidieť. Bristolské akvárium neprináša nič nové - ak je to vaša prvá návšteva niečoho podobného, tak si pravdaže môžete myslieť opak. Dá sa posedieť si v tichu miestnej katedrály, ale opäť - podobných katedrál sú vo Veľkej Británii stovky - a oveľa pompéznejšie a historicky významnejšie. Keď už, tak vybehnite na vrchol vyhliadky na Brandon Hill alebo "pochillujte" na brehu rieky Avon.

EIFFELOVA VEŽA

Netvrdím, že navštíviť Eifellovu vežu je strata času. Ale musia byť splnené tri podmienky - online rezervácia, pekné počasie a možnosť vyviezť sa na najvyššiu vyhliadkovú plošinu. Počas mojej návštevy Paríža bola splnená len prvá.

Ak si nerezervujete vstup vopred, čakajú vás dlhé rady. Ak nie je pekné počasie, uvidíte mesto pod pokrývkou hmly. Ak nebude otvorená najvyššia vyhliadková plošina, nezažijete pohľad na francúzsku metropolu z tej najlepšej perspektívy a zbytočne ste platili za návštevu veže plnú sumu.

Btw, k Parížu sa vyjadrím v samostatnom príspevku, nakoľko je to mesto, ktoré ma sklamalo asi najviac.

ZÁMOK NEUSCHWANSTEIN

Dlhé, predlhé roky som túžila vidieť tento čarovný zámok v Bavorsku. Podarilo sa, ale sklamalo. Netreba vidieť interiér zámku, príliš nezaujme. Je to chaos rôznych architektonických štýlov a prezrieť si môžete len pár miestností. Na to, aby ste boli očarení, stačí len zaparkovať pod zámkom, odfotiť si ho zvonku a prejsť sa Mostom kráľovnej Márie, odkiaľ sa vám naskytne dych berúci pohľad na romantický Neuschwanstein, ktorý figuruje v každom bedekri o Nemecku.

O niektorých "must see" miestach som už písala - zbytočne si zaplatíte vstup na Tower Bridge v Londýne, keď pohľad na mesto si môžete lepšie užiť z London Eye alebo The Shard. Ušetrite libry aj v Edinburghu a namiesto prehliadky Edinburgh Castle si radšej zájdite do záhrad priamo pod hradom.

Ak niekam cestujete, buďte otvorení možnostiam. Nie je zlé pozrieť si to "nevyhnutné", ale ešte lepšie je dať šancu aj menej známym miestam. Aj o tom bude nejaký príspevok - o miestach, ktoré sú v bedekroch spomínané len okrajovo. Lebo veľakrát vám dajú viac ako turistami preplnené a predražené pamiatky. 

Pred každou cestou do zahraničia si určite pozrite recenzie na Tripadvisor. Niet nad reálne skúsenosti turistov z rôznych kútov sveta. Vyhnete sa tak sklamaniu a ušetríte peniažky, za ktoré možno kúpite svojim najbližším nejaký suvenír. 

Na návšteve u kráľovnej

V lete 2012 som sa rozhodla počas pobytu v Londýne navštíviť najstarší obývaný hrad na svete - Windsor, ktorý je jedným z oficiálnych rezidencií britskej kráľovnej.

Je to možno prekvapujúce, ale do Windsoru sa z hlavného mesta priamo nedostanete. Musíte prestúpiť na železničnej stanici v priemyselnom Slough. Odtiaľ je to len pár minút jazdy na Windsor & Eton Central.

Najlepší čas na návštevu hradu je jednoznačne hneď ráno. Privstaňte si a budete medzi prvými, ktorí si kúpia lístok a vydajú sa na cca trojhodinovú prehliadku priestorov, kde sa tvorili dejiny. Pričom tri hodiny sú minimom času, ak si chcete naplno užiť reprezentatívne priestory, Kaplnku sv. Juraja a okolie majestátneho hradu.

Nakoľko ide o oficiálnu rezidenciu monarchie, nedostanete sa všade. Napr. na horné nádvorie, tzv. Quadrangle, odkiaľ je prístup do súkromných komnát. V prípade, že v čase vašej návštevy príde na hrad niekto z kráľovskej rodiny - ako sa to stalo v mojom prípade, ale neviem, kto za tými tmavými sklami v aute sedel - "SBS-kári" vám znemožnia pohyb, vyprázdnia cestu a musíte počkať, kým "modrá krv" prejde na územie, kam bežný smrteľník nikdy nevstúpi.

To, čo ale vidieť môžete, sú reprezentatívne priestory. Fotiť je pravdaže zakázané - ale nie, ak si kúpite lístok medzi prvými a v miestnosti nikto nie je. :-D Podarilo sa mi odfotiť to najpodstatnejšie - trónnu sálu s nádherným modrým kobercom.

Možno viete, možno nie, hrad si v roku 1992 prešiel rozsiahlym požiarom a jeho renovácia stála riadne "pálky." Dnes po nešťastnej udalosti niet ani stopy. Jednotlivé miestnosti vás ohúria noblesou, bohatou výzdobou, drahými obrazmi a nábytkom. Možno si poviete, že načo dať peniaze za prehliadku nejakých "izieb." Ale - sú to priestory, kde sa naozaj tvorili dejiny, už dlhé storočia dozadu, kade kráčali významné postavy histórie, ale aj súčasnosti.

Po prehliadke interiéru hradu bola na pláne návšteva Kaplnky sv. Juraja, kde je pochovaných veľa významných panovníkov. V čase mojej návštevy bola vo vstupnej hale výstava fotografií kráľovskej rodiny. Nastavujem si fotoaparát, nechcem fotiť, veď niet čo, iba si potrebujem zmeniť nastavenia, keď za mnou príde drobná staršia pani s vetou: "Kráľovná si neželá, aby sa tu fotilo." V duchu sa pousmejem. Keby teta vedela, že sa mi podarilo uchmatnúť zakázané fotky už predtým.

Vchádzam do najpompéznejšej miestnosti kaplnky. Kráčam miestami, kde sa mal o pár rokov ženiť princ Harry a pod mojimi nohami sa nachádza kráľovská krypta, do ktorej prednedávnom spustili telo vojvodu z Edinburghu. Prechádzam okolo náhrobkov šľachticov, panovníkov a vnímam to posvätné ticho. Nie som tam sama, je tam veľa turistov, ale všetci mlčíme. Vnímame atmosféru tohto miesta, ktoré bolo svedkom sĺz smútku, ale aj radosti.

Návšteva hradu Windsor sa nezaobíde bez prechádzky po tzv. Long Walk. Dlhý, dlhočizný chodník, ktorý lemujú trávnaté plochy a spoza brány zahliadnete Frogmore Mausoleum, kde po boku svojho nemeckého manžela odpočíva kráľovná Viktória.

Ak sa niekedy vo Windsore objavíte, neupriamujte svoju pozornosť len na návštevu hradu. Aj túlanie sa po uličkách mestečka má svoje čaro. Ja som si po dlhej prehliadke sadla do príjemnej kaviarničky k predraženej káve, prešla sa nákupným strediskom, čo-to nakúpila, vybrala sa k Temži, ktorá oddeľuje Windsor od Etonu tzv. Windsorským mostom. Určite spojte návštevu kráľovského sídla aj s prehliadkou Etonu. Úprimne, niet tam veľmi čo vidieť, max. pompézne budovy Eton College, kde študujú deti z bohatých rodín.

Toto je asi môj najkratší blog, ale je to preto, že ťažko opísať pocity, ktoré som mala zo samotnej návštevy Windsoru. Pre mňa je to to najkrajšie, čo som v Anglicku videla a tá atmosféra, ktorá vás pohltí sa opisuje veľmi ťažko. Preto len jedno - osobná návšteva musí byť! 

 Nie je malta ako Malta

Pravdepodobne vám už niekto povedal túto vetu: Toto leto strávim na malte.

Ale nie je malta ako Malta! :-D Tá maličká krajinka na juhu Európy vám prinesie príjemnejší spôsob fyzickej aktivity - najmä vďaka plávaniu, šnorchlovaniu, potápaniu či prechádzkam po historických uliciach miest a mestečiek.

Pandémia koronavírusu prekazila v lete 2020 moju tretiu návštevu najmenšieho štátiku Európskej únie, ktorý sa pýši tým, že tu nenájdete žiadny les a dokonca ani rieku. Krajina pôsobí na prvý pohľad divoko, možno aj preto sa tu natáčali Hry o tróny, Trója alebo Súboj titanov. Bezpochyby má čo ponúknuť filmovým produkciám, ale najmä turistom, ktorí z Malty odchádzajú s presvedčením, že sa tam musia ešte minimálne raz v živote vrátiť.

Na Maltu, ktorú tvoria tri obývané ostrovy, som v lete 2015 odletela z Viedne vďaka aerolinkám Air Malta. Nebude asi žiadnym prekvapením, že krajina má len jedno jediné letisko, ktoré musí za deň obslúžiť nespočetné množstvo letov - a najmä v horúcich mesiacoch.

Malta je malý ostrov - dlhý 27 a široký 15 kilometrov. Ale aj napriek tomu trvala cesta do hotela približne hodinu. Trošku sme sa vliekli. :-D Šofér musel dávať pozor na miestami divokú premávku, ale aj na dodržiavanie rýchlosti v serpentínach.

Prvý pobyt na Malte som strávila v jej severnej časti, len 2 kilometre od miesta, odkiaľ odchádzali trajekty na ďalší ostrov prislúchajúci štátu - Gozo. Hotel LABRANDA Riviera Hotel & Spa v Marfa Bay je skvelý, ak nemáte radi studené večerné more - nájdete tu totiž wellness, ku ktorému patrí veľký bazén, v ktorom sa môžete čvachtať a častokrát ho máte celý pre seba - najmä v čase večere. :-D

Bonusom k tomu bola miestna mačacia komunita, ktorá sa obtierala o nohy každému, kto jej to dovolil.

Tým najväčším plusom ale bola "Dedinka Pepka námorníka", teda "Popeye Village", vzdialená len zopár kilometrov od hotela. V roku 1979 v zátoke nedotknutej ľudskou rukou vznikla na popud natáčania filmu o Pepkovi v hlavnej úlohe s Robinom Williamsom filmová dedina. Nájdete tu poštu, obchodíky, skromné domčeky a dokonca aj cintorín. Čo ale turistov láka najviac je plávanie v zátoke a leňošenie na slnku. Voda je priezračná, dno typicky maltsky kamenisté a mladšie ročníky sa môžu vyšantiť na rôznych atrakciách umiestnených ďalej od brehu. Alebo aj tie staršie, ak naberiete odvahu. :-D

Pravdaže, vstup do "Popeye Village" nie je zadarmo. Odporúčam prísť hneď ráno, kedy nie je "film set" ešte preplnený.

Ak ale nechcete platiť za možnosť užiť si krásnu pláž, neďaleko je mestečko Mellieha, nad ktorým sa týči nádherný kostol. Pláž láka návštevníkov kvôli jej netypickosti - je piesková. Navštívila som ju raz, ale viac času som strávila pod slnečníkom ako vo vode. Lebo medúzy! Malta je nimi známa. Rada sa na medúzy pozerám - cez sklo v nejakom "Sea Life". Iné je, keď si pokojne plávate a zrazu - jedna, dve alebo celý húf týchto síce čarovných, ale nepríjemných živočíchov. Také malé ružové čudo a aký vie vo mne vyvolať strach.

Bohužiaľ, nech sú aké sú, nikdy sa mi nepáčilo, keď som videla malé deti, ako ich spolu s rodičmi lovia a nechávajú vyschnúť na pláži. :-/ Ale nebojte, množstvo medúz v mori závisí od nejakých prúdov či čo ... možno nestretnete ani jednu.

Povinnou jazdou je návšteva hlavného mesta zapísaného v UNESCO - Valletty. A jazda tam musí byť - autobusom. :-D Od hotela som sa tam terigala viac ako hodinu. Autobusy sú klimatizované, ale pomalé. Nakoľko nechodia často, stoja na mnohých zastávkach. Ale aspoň máte dostatok času vychutnať si prehliadku maltskej prírody a zaujímavých miest. Šok nastane, keď vyjdete z neho - ak budete mať "šťastie" a rozhodnete sa navštíviť metropolu Malty v letných horúčavách.

Hlavná autobusová stanica je pred vstupom do historického centra. Prekročíte hradby a ovalí vás závan histórie. Mňa ovalil aj závan hluku. Kráčam si ulicou a zrazu policajti na motorkách, čierne autá smerujúce k Palace Square, hromada ľudí. Doteraz presne neviem, čo sa tam dialo, ale videla som spoza zábran maltskú prezidentku. :-D Vyzeralo to ako nejaká prehliadka s políciou a jej psami. Keď si tak spätne pozriem fotografie, ktoré som urobila.

Ak by ste sa ma opýtali, čo určite vidieť v tomto meste - nič a všetko. Naozaj, stačí sa len túlať ulicami smerom k Grand Harbour a nemať jasný cieľ. Užívať si ruch pri pamiatkach a pokoj medzi domami miestnych obyvateľov, kde sa na francúzskych balkónoch suší oblečenie. Sadnite si na terasu nejakej malej kaviarničky a doprajte si čerstvý džús s ľadom. A zájdite do obchodíku so suvenírmi. Alebo do predajne s výrobkami mdinského skla. Mdina je mesto neďaleko od Valletty, ale výrobky spoločnosti "Mdina Glass" si kúpite aj tu. Nie sú lacné, ale za kvalitu sa platí. Ja som si z obchodu doniesla zajačika z bielo-modrého skla a aj po rokoch má svoje miesto v rámci mojej obývačkovej výstavy suvenírov zo zahraničia.

Mimochodom, kedysi sa zajace na ostrove jedli vo veľkom. Teraz sú to už "len" králiky. Národné maltské jedlo je vyprážaný králik. Nie, nejedla som ho. Síce mám na králiky alergiu, ale ako naozaj? Zjesť také zlaté zvieratko? :-/ V hoteli som si teda užila typické stredomorské jedlá a ak už nejakú miestnu špecialitu, tak plnenú zelenú papriku.

Všetko, čo som spomenula vyššie som absolvovala počas svojho prvého pobytu na Malte. Ten druhý v roku 2018 mal byť o zážitky ochudobnený - kvôli miestu, kde som ho strávila.

Ostrov Comino - kde bývajú traja stáli obyvatelia a v čase sezóny desiatky turistov - v jednom jedinom hoteli s predvídateľným názvom "Comino Hotel." :-D

Na Comino sa nedostanete trajektom ako na ostrov Gozo, ktorý som už v príspevku spomenula. Nasadnete na menšiu motorovú loď, kam sa zmestí tak cca 10-15 ľudí spolu s batožinou a po 20 minútach ste v malom prístave. Aj to som prehnala - to sa nedá nazvať ako prístav. :-D

Comino má síce len 3 kilometre štvorcové, ale láka turistov z celej Európy kvôli svojej Modrej lagúne. Charakterizuje ju pieskové dno, neuveriteľne čistá voda, bohatý podmorský život - a véééľa, véééľa návštevníkov. Pretože ju nenavštevujú len hostia z hotela, ale dennodenne k nej prúdia výletné lode z prístavu na severe Malty.

V čom bol tento druhý pobyt na Malte iný oproti prvému? Bol kľudnejší, bez spoznávania histórie, medúzy nesklamali a opäť ma prekvapovali pri šnorchlovaní alebo plávaní. Viac som leňošila a aj keď preferujem aktívne strávenú dovolenku, nevadí. Hotel mal totiž malý obchodík, v ktorom som si nakúpila anglické a nemecké časopisy a tak si aspoň zlepšovala cudzie jazyky.

A čo sa jazykov týka, na Malte sa hovorí aj maltštinou a počujete ju v uliciach viac ako angličtinu, ktorá je tiež úradnou rečou. Maltčina je ovplyvnená napr. severoafrickými dialektmi arabčiny, preto znie veľmi exoticky.

Čo dodať na záver? Keď celá pandémia skončí a bude sa môcť lietať, Malta bude prvá prímorská krajina, ktorú navštívim. Stále tam mám totiž čo spoznávať. Ešte som nebola na treťom ostrove, takže možno nabudúce Gozo???

Zahraničné gastronomické okienko

Zbožňujem dobré jedlo. Rada skúšam nové chute a čím sú štipľavejšie a exotickejšie, tým lepšie. Bohužiaľ, na Slovensku sa to len tak hemží stánkami s kebabom, bagetami, klasikou je Mekáč, Burger King, Subway či KFC. Sem-tam nejaké lacné ázijské bistro, typicky slovenské alebo predražené indické reštaurácie.

Netvrdím, že som v zahraničí nikdy nevyužila ponuku Mekáča - a fakt chutí rovnako ako u nás - ale viac som objavovala miestne špecialitky, reštaurácie, bistrá, markety.

Vo Veľkej Británii si moje chuťové poháriky prišli na svoje. Bolo to najmä vďaka tomu, že väčšinu svojich pobytov som strávila v rodinách, ktoré mi varili typické jedlá monarchie.

A nie všetky vyzerali lákavo - napr. "Shepherd´s Pie." Pamätám si, ako mi ho v jeden letný večer naservíroval sám pán domáci. Nezabudol pripomenúť, že nejde o polotovar, ale o jeho vlastnú prácu. Tak čo mi zostalo - musela som všetko zjesť. :-D Bola to najdlhšia večera v mojom živote - hneď po nej som si googlila, čo som to vlastne zjedla. "Pastiersky koláč" vyzerá ako talianske lasagne a cukor tam teda nenájdete - je to kombo jahňaciny, zemiakov, rôznej zeleniny a worchesterskej omáčky. Dá sa robiť na viacero spôsobov, ale v tom mojom sa teda na mäse nešetrilo.

Klasikou britských obedov či večerí sú "fish and chips." Vraj ide o tradičné jedlo ostrovanov, ale stretla som sa s ním len raz - asi sú ním už prejedení. Ide o osmaženú rybu v cestíčku a hranolky - pekne poliate octom. Neviem, prečo ho Briti všade dávajú - majú ho v Pringles, pchajú na rybu, zemiaky, skoro všade ocot. Vraj dodáva jedlám tú správnu chuť - no neviem, mne len ten "správny" smrad. :-D

Čo si ale v Británii určite dajte na raňajky - a viete ich nájsť skoro na každej väčšej stanici metra - sú tzv. cornwallské taštičky /Cornish Pasties/. Je to niečo podobné ako "Shepherd´s Pie", ale oveľa menšia a chutnejšia alternatíva. Vyzerá to ako piroh, ktorý je plnený hovädzím mäsom, zemiakmi, kapustou a cibuľou.

Apropos, raňajky - typické britské nájdete v hoteloch, t.j. mega veľa slaniny, fazule či vajíčok. Domáci si na raňajky otvoria škatule cereálií z Tesca, rôzne blbosti, čo len namočíte do mlieka a ste najedení. Málokto z nich si dá tu námahu, aby si hneď zrána zasmradil slaninou celý byt či dom.

Vďaka tomu, že Londýn a vlastne celá Británia sa stáva mixom rôznych národností, cítiť to na každom rohu. Do úzadia pomaly ustupujú tradičné jedlá a prenechávajú svoje miesto iným, exotickejším. Ja som sa napr. v Londýne naučila jesť sushi, švajčiarska spolužiačka Dominique z jazykovky ma dovliekla do siete reštaurácií pod názvom "Yo Sushi". V centre metropoly ich máte tak zo desať. Za pomerne dobré ceny si pochutnáte nielen na japonskej špecialitke, ale aj iných ázijských chuťovkách.

Ak vás nebaví jesť v rodine či reštaurácii, stále sú tu "markets." Klasikou je Camden Market, ale ja nedám dopustiť na Borough Market na južnom brehu Temže neďaleko London Bridge. Ktokoľvek doňho vojde, neodíde hladný. Ovalí vás vôňa jedál zo všetkých kútov sveta a keďže mám rada orientálne koreniny a štipľavé pochutiny, vždy som sa tam "napráskala." Niekedy som ani nevedela čo jem a bolo mi to jedno - pre mňa TOP miesto v Londýne. Cenovo dostupné, chutné, čerstvé, nezabudnuteľné!

A nakoľko ide o Londýn, môžete dostať chuť na akúkoľvek kuchyňu, stačí googliť a nájdete tú pravú. Jeden večer mňa a spolužiačku z Česka zobral týpek z Južnej Kórei do "Asadal". Kórejskej reštaurácie v štvrti Holborn. Nie je to tam lacné, ale spolužiak bol džentlemen a všetko "zacvakal". Pamätám si najmä kimchi, čo je vlastne mega zdravý šalát a moje zúfalé pokusy používať paličky. Hana to dala, ja som prešla ku klasickému príboru. :-D

Nepotrebujete vlastne ani reštaurácie, aby ste sa dobre najedli, stačí vojsť do Tesca, Morrisons či Sainsbury´s - najmä posledný menovaný reťazec milujem. Nie je lacný, ale tá ponuka!!! Nebudeme si klamať, slovenské supermarkety sa majú ešte čo učiť!

No a keď sme už pri jedle, treba spomenúť nápoje. Ja si v Británii vždy kupujem litre zázvorového piva, ktoré je všetko možné, ale NIE alkoholický nápoj. Nie každému jeho chuť sadne, je ostrá, ale stále lepšie ako presladené džúsy.

A ak si myslíte, že v Londýne si všetci kupujú len kávu zo Starbucks, mýlite sa. Domáci fičia na Costa Coffee, ktorá má pobočku napr. v bratislavskej Eurovei. Pre mňa sú kávy tejto značky to najlepšie, čo som kedy pila. :-D Preto vždy, keď som v Británii, moje kroky smerujú do tejto kaviarne a nikam inam.

A aby sme putovanie po UK ukončili, bolo by smutné, keby ste v rámci návštevy neochutnali dobre načapované pivko v nejakom miestnom pube. Najmä, ak pôjde o značku "London Pride." Čo je TOP-ka! Nejde ani tak o pivo ako skôr o atmosféru. Ľudia nesedia, stoja, kecajú pred pubom, užívajú si hudbu a vo všeobecnosti večer, kedy na nich nepadá pochmúrny britský dážď.

TO BE CONTINUED ... Španielsko. Ďalšia destinácia, v ktorej som si našla "mňamušky." V Španielsku som bola viackrát, nielen na ostrovoch, ale aj v Andalúzii a Katalánsku. A kdekoľvek som v rámci neho bola, vždy som sa vracala k stále tým istým jedlám.

Na raňajky - churros, teda vyprážané škoricové vrkôčiky podobné našim šiškám. Pekne z nich priberiete, ale tak ... život si treba osladiť. :-D Len nie mimo hotelovej reštaurácie, lebo v takej Barcelone na ulici stoja riadne "pálky".

Na obed - gazpacho. Milujem rajčinovú polievku s poriadnou hromadou roztopeného syra, toto sa jej podobá. Len je to studené, obsahuje aj inú zeleninu a absentuje syr. No a studené treba zajesť teplou paellou - klasické španielske jedlo na viacero spôsobov. Základom je ryža a potom si pridajte, čo vám hrdlo ráči - zeleninu, krevety, mušle, mäsko. Čokoľvek. Španieli dokážu v hoteloch urobiť každý deň paellu úplne inej a jedinečnej chuti.

A ako dokonalý dezert - katalánsky puding, v ktorom nesmie chýbať škorica. Je jedno, či večeriate na Ibize, Malorke, v Barcelone či Andalúzii - táto "mňamka" nesmie chýbať!

Pravdou je, že v rámci gastronómie mi Británia a Španielsko sedia najviac. Ale aj v iných krajinách som si našla to svoje obľúbené.

V Nemecku - neesteticky vyzerajúci "Weisswurst" typický pre Bavorsko, teda bielu klobásku, ktorú zajedáte horčicou, pečivom a zapíjate najlepšie nejakým miestnym pivom.

Vo Švajčiarsku som zase vypila litre Rivelly - nealko nápoja z mlieka a syrovátky s rôznymi príchuťami.

V talianskych uliciach som si kupovala "gelato" všade, kde sa dalo. Lebo naša zmrzlina sa môže "schovať".

V Grécku som si užívala chuť "tzatziki", čo sa považuje iba za prílohu k všeličomu, ale ja som ho dokázala zjesť samotné.

Cestovanie teda nie je len o tom, že navštívite múzea, galérie, hrady, zámky, ale že ochutnáte aj miestne jedlá. Preto, ak ste v zahraničí, kašlite na Mekáč, Subway, ázijské bistrá, snažte sa ochutnať to najlepšie, čo vám ponúka kuchyňa daného štátu. Neoľutujete!

Po stopách Harryho Pottera - v Londýne

Fenomén posledných desaťročí, mladý čarodejník Harry Potter, spôsobil, že si počas návštevy Londýna môžete zarezervovať túru mestom - práve po stopách tejto literárnej a neskôr aj filmovej postavy. Prečo ale platiť, keď si môžete dané miesta prejsť sami? A ako vrchol putovania - návšteva filmových štúdií, ktoré už nejakú dobu zarábajú na diele, ktoré budú poznať asi aj naše deti.

Filmová séria sa neodohráva prednostne v hlavnom meste Veľkej Británie. Ale aj v Londýne sú miesta, ktoré lákajú fanúšikov čarodejníka, ktorý by bez pomoci svojich priateľov neprežil na Rokforte ani rok.

Kde začať putovanie po stopách Harryho Pottera? Jednoznačná odpoveď - stanica King´s Cross, teda nástupište 9 a trištvrte. V roku 2010 som Londýn navštívila prvýkrát. S kamoškou zo Slovenska sme sa rozhodli urobiť si fotku s vozíkom, ktorý bol už z polovice "v múre." Bol pracovný deň, poobedie a pred vozíkom rada ľudí - najmä z Ázie. Pekne sme vystáli radu, aby sme si spravili povinnú fotografiu, ktorú by mal mať vo svojom albume každý fanúšik Harryho Pottera. O pár rokov som sa na King´s Cross vrátila opäť. Nechcela som si zopakovať fotku spred rokov, dôvodom návštevy bolo, že mi odtiaľ išiel vlak do Canterbury. A čo nevidím? Stanica zarába na fenoméne a v hale od mojej prvej návštevy vyrástol obchod so suvenírmi - môžete si tu kúpiť mikiny jednotlivých fakúlt, prútiky, čokoládové žabky a iné "prkotiny".

Keď už budete na King´s Cross, nevynechajte návštevu vedľajšej železničnej stanice St Pancras. Nádherná historická budova pripomínajúca radnicu, ktorá sa preslávila tým, že práve nad ňou preletel Harry s kamošom Ronom v druhom filme série - Tajomná komnata.

Nemám rada hady, bojím sa ich. Ale čo nespraviť kvôli fotke z miesta, kde sa točil prvý film o Harrym Potterovi? V londýnskej ZOO je aj teraz - po 20-tich rokoch - pri jednom teráriu tabuľka s textom, že práve tu sa točila scéna, kedy si Harry trošku pokecá s miestnym hadom. Takže ak sa vyskytnete na tomto mieste, viac ako plaz vás zaujme práve táto pamätná tabuľka.

Pamätáte si Šikmú uličku? Kam sa chodilo, keď ste potrebovali na začiatok roka učebnice, prútik a iné vymoženosti čarodejníckeho sveta? Filmári využili Leadenhall Market v podnikateľskej štvrti mesta - The City. Ja som sa touto "Šikmou uličkou" len prešla - aby som si mohla kúpiť niečo v miestnych obchodoch, asi by som musela zarábať trošku viac. Z estetického hľadiska ale návšteva tohto miesta očarí - nádherná architektúra, vysoké arkády, čistota, luxus na každom kroku.

Hor sa ale na čerstvý vzduch! Na Most Harryho Pottera, pardón, Millenium Bridge. Iba domáci ho tak volajú. Pretože v jednom z posledných filmov série ho zničili Voldemortovi posluhovači. Millenium Bridge, ako napovedá názov, vznikol pri príležitosti milénia, iba pár rokov dozadu, je teda najmladším londýnskym mostom. Spája galériu Tate Modern s katedrálou sv. Pavla. Prešla som ním viackrát - a nikde žiaden smrťožrút, ani dementor. :-D

Ak by som mala vymenovať všetky miesta, kde sa Harry Potter v Londýne točil, asi by to dalo na menšiu seminárnu prácu. Ak nestíhate vyššie spomenuté miesta, určite sa dostanete na tie klasické - Piccadilly Circus, kam sa v jednom filme premiestnil Harry s Ronom a Hermionou, aby sa následne prešli po Shaftesbury Avenue - ulicou, kam sa chodí za divadelným umením. A určite sa počas svojich potuliek mestom dostane do stanice metra Westminster - tu si v jednom filme Harry pokecal s Dumbledorom.

Ak ale náhodou nebudete mať možnosť navštíviť ani jedno spomenuté miesto - je tu alternatíva. Warner Bros. Studios, kde sa točili filmy o mladom čarodejníkovi. Stojí za návštevu, neberte ohľad na tú "pálku", ktorú musíte zaplatiť ako vstupné - garantujem vám zážitok na celý život!

Štúdia nie sú priamo v Londýne, ale na sever od neho. V Leavesden, kam sa z centra metropoly dostanete približne za hodinu. Stačí sa odviezť vlakom na stanicu Watford Junction, odkiaľ sa k štúdiám dostanete poschodovým autobusom, v ktorom znejú tóny filmového soundtracku. Nemusím asi ani pripomínať, že návštevu si treba zarezervovať - najlepšie dni, týždne predtým.

Štúdiá sú od svojho otvorenia jednou z najlepších atrakcií na svete. A oprávnene! Strávila som tam so sestrou niečo cez tri hodiny. A vrátila by som sa, keby bola možnosť.

Pred vstupom do štúdia môžete obdivovať nadrozmerné šachové figúrky - odkaz na prvý film o Harrym Potterovi. Vo vstupnej hale sú fotografie hlavných predstaviteľov a citát autorky príbehov J. K. Rowling: No story lives unless someone wants to listen. Ešte pred vstupom do hlavnej sály Rokfortu s triediacim klobúkom si môžete prezrieť Harryho izbu na Privátnej ceste - tú, kde žil pod schodiskom.

A následne prežijete cca tri hodiny očarený čarovným svetom Harryho Pottera. Štúdio ponúka asi všetko: prejdete sa Šikmou uličkou, prezriete si interiéry, exteriéry, ktoré sa vo filme objavili, kriticky zhodnotíte výstavu kostýmov, dozviete sa niečo o zvieratách, ktoré vo filme vystupovali, uvidíte podrobnú maketu Rokfortu, podrobne si prezriete rekvizity.

Áno, Londýn veselo zarába na fenoméne šikovného čarodejníka - ale prečo nie? Ak už nebudete mať možnosť navštíviť Warner Bros. Studios, prezrite si aspoň niektoré miesta spomínané v blogu. Londýn je sám o sebe čarovný aj bez toho, aby sa tu točil príbeh o Harrym Potterovi! 

Berlín - metropola kontrastov

Berlín si zamilujete a budete sa chcieť vrátiť späť ... alebo vás absolútne neočarí a budete rátať minúty do odchodu.

Berlín je mesto dvoch tvárí - na jednej strane plné historických pamiatok, z ktorých mnohé pripomínajú nešťastné 20. storočie. Na strane druhej - moderné mesto pulzujúce životom vďaka hudobným klubom a "street food" marketom.

Mesto som navštívila na jeseň 2015. V tom období bol veľký "boom" - zrazu lietal z Bratislavy Ryanair aj na berlínske letisko Schonefeld - a za veľmi lacný peniaz, približne 40 EUR tam a späť. Dnes už tomu tak nie je - zo Slovenska sa do Berlína lietadlom nedostanete. 

Z "Pekného poľa", ako by sa dal preložiť názov letiska, sa do centra prepravíte ľahko - pohodlným, ale miestami preplneným vlakom. Bez prestupov, priamo na Hauptbahnhof - Hlavnú stanicu, ktorá sa nedá porovnať s tou bratislavskou. Zo stanice dennodenne vyrážajú vlaky nielen do okolitých miest, ale aj mimo nemeckých hraníc - áno, aj na Slovensko. Nad nástupišťami sa čnie viacero poschodí, ktoré sú plné obchodov so suvenírmi, oblečením, potravinami, nechýba tzv. "food court" a iné reštaurácie, ktoré spôsobili, že som počas tých štyroch dní nehladovala. Pretože tam som to mala na večeru najbližšie - ubytovala som sa v hoteli hneď vedľa Hauptbahnhof a z okna izby som videla časť presklenej staničnej budovy.

Meininger Hotel Berlin Hauptbahnhof stále funguje, ale nezľaknite sa, ak si tam rezervujete ubytovanie. Na recepcii mladí ľudia, po chodbách mladí - a hluční - ľudia, pred hotelom opäť mladí ľudia. Je to miesto, kde sa združujú tínedžeri a rôzne skupinky - hotel je síce v centre, ale cenovo dostupný a moderne zariadený.  

Nakoľko som pricestovala večer, neostal mi čas na podrobné skúmanie pamiatok. Ale prešla som sa - v diaľke sa počas celej mojej prechádzky črtala vysvietená veža Fernsehturm - Televíznej veže, symbolu Berlína. Dala som si kolečko okolo Ríšskeho snemu, pozdĺž rieky Spree. V tom čase tam skoro nik nebol, iba zopár odvážnych bežcov, ktorí si zlepšovali kondičku pri teplote niečo pod 10 stupňov Celzia.

Prvé miesto, ktoré som si mala prezrieť, bol už spomínaný Ríšsky snem - Reichstag. Jeho návštevu si ale musíte "zabookovať" vopred a na čas. Pri vstupe nič neplatíte, ale nečakajte, že uvidíte priestory snemu. Všetky kroky turistov totiž smerujú len do presklenej kupoly a na terasu, ktorá ju obklopuje. Myslíte si, že sa to neoplatí? Oplatí! Pretože z terasy vidíte na všetky svetové strany, na všetky podstatné berlínske pamiatky. Možno sa síce nedostanete do miest, kde sa riešia zákony a iné politické otázky, ale za ten pocit, že máte celé mesto ako na dlani, návšteva Ríšskeho snemu určite stojí.

Z miesta, kde sa niekedy politici správajú ako zvieratá, som sa vybrala ku skutočným živočíchom - do najnavštevovanejšej ZOO v Európe. Zoologická záhrada sa nachádza v obklopení rušných ulíc, ale priamo v nej vládne pokoj. Prehľadné tabuľky, miestami netypické zvieratá /ehm, púštna mačka???/, ktoré som inde nevidela - a socha polárneho medveďa Knuta, už zosnulej miestnej celebrity. Pretože ZOO nie je v Berlíne len o zvieratách, návštevník môže obdivovať rôzne sochy, fontánky, rastlinné záhony. Vstupné do záhrady a zároveň akvária stojí 22 EUR.

Ako isto viete, kedysi bolo mesto delené na východný a západný Berlín. A dodnes vidieť rozdiely. Mňa osobne viac očaril práve ten východný Berlín. Mohli by sme povedať, že jeho centrom je Alexanderplatz s typickými hodinami, ktoré ukazujú svetový čas.

Je to miesto, ktoré je významným dopravným uzlom, miesto, ktoré žije aj v noci, miesto, v okolí ktorého si človek vie dobre nakúpiť - napr. v sieti Primark. :-D Miesto, od ktorého sa za pár minút prejdete k jednej z najzaujímavejších atrakcií súčasného Berlína - je ním DDR Museum.

Interaktívne múzeum vás prenesie do minulosti, do čias, kedy sme boli súčasťou tzv. východného bloku. Pamätáte si "mončičáky"? Staré autá, ktoré kedy brázdili ulice aj nášho malého štátiku? Typické zariadenie obývačky? To všetko uvidíte ... a ešte oveľa viac. Prezriete si originálne pohľadnice, ktoré sa posielali do Nemecka aj z našich Piešťan. Spoznáte život vo východnom Nemecku do najmenších detailov a ako som už naznačila, mnohé exponáty si môžete vyskúšať.

A keď budete mať minulosti dosť, presuňte sa do prítomnosti. Hneď pred múzeom sa rozprestiera mohutný Berlínsky dóm. V jeho okolí si v lepšom počasí len sadnite na trávu a vychutnajte si nejaký ten "street food", ktorý je pre mesto typický. 

A keď naberiete dostatok síl, smerom k Brandenburskej bráne, ďalšiemu symbolu mesta, navštívte Deutsches Historisches Museum. Nestihnete do detailov vidieť všetko, čo sa spája s dejinami Berlína. A ak si myslíte, že Nemci svoju temnú minulosť čias nacizmu a Berlínskeho múru dostatočne nepokryli - nie je to tak - práve miestnosti týkajúce sa nešťastného 20. storočia, ktoré zmenilo tvár nielen Nemecka, ale celého sveta, je vynikajúco "zásobované" zaujímavými artefaktmi.

Z múzea je to na skok k už spomínanej Brandenburskej bráne, ktorá je každý Silvester miestom, odkiaľ televízne štáby vysielajú novoročný ohňostroj nad Berlínom. Symbol Berlína, stojaci na konci známej ulice "Pod lipami", neďaleko americkej ambasády. Miesto, ktoré bolo v čase Berlínskeho múru hraničným pásmom. Povinná zastávka každého turistu. Aj keď mňa osobne neočarila.

Čo ma ale očarilo - možnosť zažiť v priebehu hodiny dva odlišné svety. Na jednej strane moderné Postdamer Platz, miestny Manhattan s výškovými budovami, ale len pár zastávok mestskou dopravou Checkpoint Charlie. Bod, ktorý znamenal buď slobodu alebo podriadenie sa tvrdému režimu. Bol to najvýznamnejší priechod rozdeleného Berlína. Ak ste žili v americkej zóne, mohli ste si gratulovať, ak v tej viac na východ - museli ste iba dúfať v lepšie zajtrajšky. 

Berlín delil dlhé roky Berlínsky múr, ktorého zvyšky sa stále nachádzajú na území mesta a sú povinnou zastávkou každého turistu. Miestami počmáraný, rôznymi kresbami zneuctený betón je svedkom toho, ako boli pred rokmi rozdelené rodiny, priatelia, národy. A nakoľko treba zarábať, v meste kúpite magnetky s kúskom múru - otázne je, či je to naozaj on. :-D

Nakoľko som človek, ktorý má rád historické cintoríny, ocenila som návštevu Dorothenstädtischer Friedhof, kde svoj večný pokoj našiel spisovateľ Bertolt Brecht - moja štátnicová otázka. :-D Nakoľko som si nevšimla návštevné hodiny, skoro som tam nedobrovoľne prenocovala - stihla som odísť v poslednej chvíli. :-D 

Toto je len "gro", čo Berlín ponúka. Je to mesto, ktoré srší životom, ale na niektorých miestach aj pokojom. Ponúka kultúrne vyžitie v rôznych podobách, skvelé múzeá, ktoré som nespomenula ako napr. Prírodovedné múzeum a tzv. Menschen Museum - obe sú hodné navštívenia.

Mnohí sa Berlínu vyhýbajú - práve kvôli jeho nešťastnej histórii, nezdá sa im dostatočne atraktívny. Ale verte mi, stačí pár dní a zamilujete si ho. Stačí mať otvorenú myseľ a nemyslieť len na negatíva, ktoré ovplyvnili históriu hlavného mesta Nemecka. 

Na brehoch Severného mora

V čase, kedy píšem tento príspevok už nie je Veľká Británia súčasťou EÚ. Ale naďalej bude súčasťou mojich príspevkov. :-D

Cieľom blogu nie je písať iba o tradičných destináciách, ale predstaviť vám aj menej známe - tentoraz miesta ležiace na anglických brehoch Severného mora. A síce som ich navštívila mnoho, ani raz som sa v ňom nekúpala, ako je to bežné u domácich. Aj v júli sú jeho vody studené.

Príspevok ale začnem tým najtradičnejším anglickým prímorským mestom, ktorým je Brighton. Letovisko som navštívila v júli 2012, teda v čase turistickej špičky. Plus bol víkend, takže o to viac ľudí v uliciach a na pláži.

Akonáhle som vystúpila na železničnej stanici, vedela som, že som pri mori. Nie, stanica nestojí na pobreží, ale všadeprítomné čajky a ich škrekot vám to dajú jasne najavo. :-D

K moru som sa dostala ulicami preplnenými obchodmi za 15 minút. Otvoril sa mi pohľad na svetoznámy Brighton Pier a stovky metrov upravených pláží. Práve Brighton Pier bol miestom, kam smerovali moje prvé kroky v tomto meste. Dlhé mólo je centrom nikdy nekončiacej zábavy. Tých najmladších nadchnú kolotoče, tínedžerov rôzne automaty či hry, dospelí si užijú pohľad na šíre more a dajú si niečo dobré pod zub. Každý si tu nájde to svoje! Vstupné na Brighton Pier sa neplatí.

Mesto sa pýši najstarším "Sea Life" na svete. Vstupné je vysoké - cez 21 libier, ak si lístok kúpite online, ušetríte štyri libry. Ako už názov napovedá, uvidíte hromadu morských živočíchov od korytnačiek cez medúzy, chobotnice až po žraloky. Fotiť ich môžete, ale nie s bleskom.

Fotiť sa ale nedá v Royal Pavilion, bývalom kráľovskom paláci postavenom pred viac ako 200 rokmi. Ak čakáte typickú britskú architektúru, odídete sklamaní. Palác je postavený v indickom štýle, takže pri pohľade naň nemáte pocit, žeby ste boli v "skostnatenom" Anglicku. Aj interiér je miestami orientálne ladený. Ak si zaplatíte necelých 16 libier, môžete obdivovať kráľovské spálne, kuchyňu, hudobný salón, reprezentačné priestory. Na záver prehliadky si sadnite v záhradách a dávajte si pozor na agresívne čajky. :-D

Brighton je ukážkou, ako má vyzerať pravé prímorské letovisko. Život tam pulzuje celoročne vďaka dvom miestnym univerzitám či jazykovým školám.

Menej známe, ale taktiež hodné navštíviť je mesto Southend-on-Sea. Cestovala som tam v júli 2013, v čase obrovských horúčav. Nohy som si v mori len omočila a nechápala domácich, ktorí sa v tej studenej vode čľapkali či dokonca plávali.

S odstupom času si uvedomujem, že nakoľko som videla Brighton, Southend-on-Sea som si mohla odpustiť. Je to malý Brighton - ale bez kráľovského paláca. To, čo stojí za návštevu je miestne mólo, ktoré sa vďaka svojej dĺžke cez dva kilometre hrdí titulom "najdlhšie mólo na svete." Na jeho koniec prejdete peši alebo vďaka vláčiku v cene 5 libier - tam aj späť. Klasikou je aj o trošku lacnejší "Sea Life" od toho brightonského. Má ale svoje čaro - môžete sa dotknúť nielen korytnačiek, ale aj hviezdíc.

Ale čo skutočne robí mesto zaujímavým je tzv. "Adventure Island" - zábavný park na brehu mora, do ktorého musíte "zacvakať" aj vstupné. Potom sa už len vozíte na kolotočoch, užívate si rôzne stánky s občerstvením - ja som počas návštevy vyjedla mega veľa cukrovej vaty - alebo skúsite šťastie a možno si vystrieľate nejakého plyšáka - nie, ja nemám mušku, ale že vôbec. :-D

A ak opustíte mesto podvečer, naskytne sa vám z vlaku úžasný pohľad na ustupujúce more.

V lete 2013 mi bolo mora málo, tak som sa vybrala aj do prístavného mesta Dover. Čím začať? TOP výlet. Dover vám asi netreba predstavovať, je to mesto najbližšie Francúzsku - cez La Manche to máte do Calais len 34 kilometrov. Z filmov zase určite poznáte známe biele kriedové útesy. Nad nimi sa týči rozľahlý stredoveký Dover Castle z 12. storočia. Práve po výstupe k hradu sa vám otvorí pohľad na kanál La Manche a za dobrého počasia aj na brehy Francúzska.

Na návštevu hradu si vyhraďte 2-3 hodinky. Tento "kľúč k Anglicku" nie je nudným miestom, kde si pozriete len historické zbrane či nie práve bohato zariadené miestnosti. Prejdete sa tunelmi, ktoré dali pred storočiami vyhĺbiť vojaci a počas 2. svetovej vojny boli miestom, odkiaľ sa riadili vojenské operácie a v ich útrobách vznikla aj nemocnica. Ponorte sa do histórie za 17 libier, čo je vzhľadom na to, čo hrad ponúka, veľmi dobrá suma.

V mestečku samotnom vládne pokoj, rušno je len v prístave, odkiaľ vďaka trajektom dennodenne odchádzajú do Európy kamióny plné tovaru.

Pokoj vládol aj v Hastings, ktorý som navštívila vo februári 2015. Rybárske mesto je známe vďaka roku 1066, keď sa neďaleko neho odohrala významná bitka o Anglicko.

Hastings som navštívila v upršaný deň, more bolo rozbúrené a zima presakovala až ku kostiam. Tradične som sa zahriala v miestnom "Sea Life". :-D A v "Smugglers Adventure". Čo to je? No, dokým som neprišla do mesta, netušila som, že sa pýši pašeráckou minulosťou. Atrakcia za 8 libier sa nachádza v jaskyni plnej temných chodieb, v ktorých hrozí riziko pošmyknutia. Spoznáte históriu mesta a čo všetko ľudia dokázali pašovať. V čase mojej návštevy som tam bola úplne sama a nebolo mi všetko jedno, keď som tými chodbami prechádzala. Chlad, tma, desivo vyzerajúce voskové figuríny a rôzne zvuky. :-D

Aj napriek počasiu, chcela som vidieť aj niečo z mesta. Historickou lanovkou som sa vyviezla na kopec s ruinami hradu. Naivne si mysliac, že práve tu sa odohrala bitka. Až Wikipedia mi prezradila, že to bolo 10 kilometrov od neho. :-D Zhora som obdivovala vysoké rybárske chatrče, kde kedysi miestni sušili siete. Apropos, ryby. Nakoľko je Hastings známy výlovom týchto živočíchov, niektoré reštaurácie ponúkajú čerstvé rybičky, ktoré si ešte v ranných hodinách veselo plávali vo vodách Severného mora, aby sa poobede dostali na váš tanier.

Netuším, ako to v meste vyzerá v letných mesiacoch, no počas mojej zimnej návštevy pôsobilo pochmúrne, spomalene, ale zároveň čarovne!

Svoje "rozprávanie" zakončím krátkymi vetami o Eastbourne. Mesto sa kedysi pýšilo tzv. Eastbourne Pier, ktorý ale tri roky pred mojou návštevou v júli 2017 vyhorel. Kúpať som sa v mori neplánovala, ani sa mi nechcelo túlať uličkami plnými obchodov. Cieľom bola Beachy Head. Výstup na vrchol bielych kriedových útesov, ktorý som nakoniec vzdala. :-D Nepodarilo sa mi dostať sa na ich okraj, ale ak chcete navštíviť Eastbourne, je to práve kvôli Beachy Head, ktorá si "zahrala" v mnohých filmoch vrátane Harryho Pottera.

Anglicko je čarovné nielen vďaka pulzujúcemu Londýnu, ale aj vďaka prímorskej atmosfére miest a mestečiek! 

P.S. Všetky ceny uvedené pri atrakciách zodpovedajú aktuálnemu stavu. 

Do Rakúska na skok

Rakúsko je od Bratislavy čo by kameňom dohodil. Náš susedný štát netvoria len Alpy, Viedeň či Salzburg. V tomto príspevku sa budem venovať známym, ale i menej známym miestam, ktoré som v Rakúsku navštívila počas jednodňových výletov. Každý si v zozname určite nájde to svoje, kam by sa rád vybral po uvoľnení opatrení.

Laxenburg

Dedinka južne od Viedne sa pýši zámkom, ktorý bol obľúbeným letným sídlom Habsburgovcov. Miesto je najlepšie navštíviť v jarných/letných mesiacoch. Prečo? Kvôli zámockému parku v anglickom štýle. Nájdete tu asi všetko - rybníky, vodné kanály, detské ihrisko, rytierske kolbisko, stánky s občerstvením, sochy, na chodníkoch sa budete uhýbať bežcom a panoramatickému vláčiku.

Ale nie preto som Laxenburg navštívila. V strede jazera, na umelom ostrove, kam sa dostanete kompou alebo po moste, stojí vodný zámok Franzensburg. Tu trávil medové týždne cisár František Jozef I. s manželkou Sisi. Tu sa narodil ich syn Rudolf, ktorý ukončil svoj život v Mayerlingu - ten bude tiež súčasťou tohto príspevku.

Prehliadka zámku netrvá dlho, ale je čo vidieť. Originálny nábytok, maľby členov cisárskej rodiny ... reštaurácia. :-D Vstupné je ale pomerne vysoké, 11 EUR pre dospelého. Nehovoriac o tom, že aj za vstup do zámockého parku sa platí - necelé 3 eurá. Ale stojí to za to! Len návšteva parku je prísľubom toho, že strávite príjemný deň.

Podzemné jazero Hinterbrühl

Jazero s týmto menom sa nachádza cca 20 minút jazdy autom z Laxenburgu v jaskyni Seegrotte. Ide o najväčšie podzemné jazero v Európe, ktoré vzniklo úplnou náhodou - nie veľmi vydareným odstrelom v bani pred viac ako 100 rokmi.

Plavba po jazere je vrcholom celej prehliadky jaskyne. Poriadne sa ale oblečte - teplota vnútri sa počas celého roka drží pod 10 stupňami. Ak zabudnete, pred vstupom vám zamestnanci požičajú teplú deku. A zaujímavosť pre fanúšikov kinematografie - v bani sa točila jedna z filmových verzií Troch mušketierov.

Vstupné pre dospelého bolo v čase mojej návštevy 9 EUR. Nakoľko je aktuálne webová stránka atrakcie "vo výstavbe", netuším, koľko by ste zaplatili dnes. Asi viac - predsa len, bola som tam 8 rokov dozadu.

Mayerling

Pôvodne lovecký zámok, dnes kláštor.

Ako milovníčka dejín som si nemohla nechať ujsť toto miesto za Viedňou. Je to miesto, kde tragicky skončila zakázaná láska následníka rakúsko-uhorského trónu Rudolfa a jeho mladej milenky Mary. Rudolf, trpiaci depresiou, najprv zastrelil Mary a potom seba. Jeho otec, cisár František Jozef I., dal po synovej smrti zbúrať spálňu, v ktorej sa čin odohral. Na jej mieste dal postaviť kaplnku s oltárom a zo zámku sa stal kláštor karmelitánok.

Prehliadka kláštora je krátka. Uvidíte zbraň, ktorou odišiel z tohto sveta Rudolf, list na rozlúčku, ktorý napísala svojej matke Mary a jej pôvodnú rakvu. Prečo pôvodnú? Mary nenašla pokoj ani po smrti a jej hrob v neďalekom Heiligenkreuzi bol dvakrát vykradnutý. Mimochodom, kláštor rovnakého mena sa nachádza blízko Mayerlingu a údajne je najstarším stredovekým kláštorom na svete.

Vstupné pre dospelých sa aktuálne pohybuje na 7 eurách. Pred kláštorom sa nachádza malý obchodík, kde si môžete zakúpiť rôzne suveníry - od magnetiek až po knihy o mayerlingskej tragédii. Okolie kláštora - najmä v teplých mesiacoch - hýri farbami vďaka vysadeným kvetom.

Mayerling ale navštívte naozaj len vtedy, ak ste ako ja fanúšikom histórie. Ináč vám pobyt za jeho múrmi nič nedá.

Baden

Slováci majú Trenčianske Teplice, Rakúšania Baden. Kúpeľné mesto s najstarším rakúskym kasínom, ktoré som navštívila v letných horúčavách. Ale práve v júni tam môžete obdivovať výstavu ruží. Preto, ak chcete navštíviť Baden, tak práve v tomto mesiaci. Vôňu ruží rôznych farieb cítite na každom kroku. Môžete si posedieť na terasách miestnych kaviarní či reštaurácií alebo sa prejsť po brehu jazierka či kúpelnom parku.

Mariazell

Ak navštíviť Mariazell v spolkovom štáte Štajersko, tak určite v čase adventu. Mestečko je najvýznamnejším pútnickým miestom Rakúska. Vianočné trhy sú sústredené do okolia trojvežovej baziliky. A veru je sa na čo pozerať! V Mariazelli totiž môžete vidieť najväčší adventný veniec na území Rakúska. Samozrejmosťou sú stánky s punčom a inými dobrotami. A miestny bylinkový likér, ktorý vraj pomáha na žalúdočné ťažkosti. A ak si chcete užiť vianočnú atmosféru naplno, šup na návštevu do vedľajšej dedinky Sankt Sebastian, ktorý každoročne hostí "Krampuslauf" - teda Beh čertov. Ľudia prezlečení za čertov, s desivými maskami na tvárach - ide o typicky rakúsku tradíciu.

Melk

60 kilometrov za Viedňou, v Dolnom Rakúsku, leží mesto Melk, ktorému dominuje barokový kláštor. Ten je dôvodom, prečo do Melku prúdia počas celého roka davy turistov. Ja som tam bola v čase adventu, takže som si užila aj miestne vianočné trhy.

Niekoľko desiatok metrov nad Dunajom sa týči žltý kláštor, miesto, ktoré bolo inšpiráciou pre Umberta Eca pri písaní diela "Meno ruže." Prehliadka trvá niekoľko desiatok minút, pričom jej vrchol príde až ku koncu - knižnica obsahujúca okolo 100 000 zväzkov.

Vstupné pre dospelého - 14,50 EUR, ktoré zahŕňa aj sprievodcu.

Ale nielen kláštor stojí za pozretie - odporúčam aj návštevu miestneho obchodu spojenú s ochutnávkou marhuľových likérov. A ak budete v Melku v čase adventu ako ja, zahrejte sa sladučkým punčom - prípadne skočte do pizzerie na hlavnom námestí.

Zámok Schallaburg

Renesančný zámok, najkrajší na sever od Álp. Vnútri som nebola, miesto som navštívila v rámci adventného zájazdu do Melku, od ktorého je to len pár kilometrov. V čase, kedy som tam bola, prebiehali na nádvorí zámku adventné trhy. Tie bratislavské sa môžu "strčiť". Výber punču a jedla je na úrovni. Súčasťou trhov sú aj alpaky, pri ktorých som sa jednoducho musela odfotiť. V čase, keď som tam bola prebiehal už spomínaný Krampuslauf a ohňová show.

Ak by ste si ale chceli prezrieť vnútro zámku, vyjde vás to 12 EUR.

Tento príspevok by mohol pokračovať ďalej, spomenula by som Hainburg an der Donau, Schloss Hof či Neziderské jazero. Ale miesta, ktoré som opísala sú súčasťou zájazdov našich cestovných kancelárií - v lete, či zime.

Priemerná suma zájazdov na min. dve miesta vás vyjde približne okolo 30 EUR. Ušetríte, ak nepôjdete sami, ale cez CK. Veď aj v okolí Slovenska je hromada nádherných miest, ktoré stoja za povšimnutie! 

Koronové potulky Bratislavským a Trnavským krajom

Rok 2020 spôsobil, že sme nemohli cestovať ako kedysi. Istú dobu boli hranice uzatvorené a preto nastal čas spoznávať krásy domoviny. Tak som sa rozhodla preskúmať Bratislavský a Trnavský kraj - s rodinou, priateľmi.

Hrad Pajštún:

So sestrou a budúcim švagrom sme sa rozhodli preliezť ruiny hradu Pajštún neďaleko Stupavy. Keby som vedela, aký "zaberák" to bude, zostanem ich čakať dole na parkovisku. :-D

Odvezte sa do Borinky a pri miestnom kostole odstavte auto. Čaká vás dlhý výstup k hradu, ktorí niektorí ako ja zvládnu len s častými prestávkami. Ale stojí to za to - zhora sa vám naskytne pohľad do hlbokej doliny, na okolité lesy, blízke mestá. Aj keď bol lockdown, na hrade sa veselo opekalo, hralo na gitare. Terén v ruinách nie je jednoduchý, aby ste vyšli na niektoré miesta, nemôže vám chýbať značná dávka odvahy.

A aby nebolo adrenalínu dosť, švagrík sa rozhodol, že naspäť pôjdeme po neoznačenej ceste. Len tak - za nosom. Preklínala som ho celú dobu, ale dali sme to. :-D

Okolie hradu Devín:

Hrad je typickým miestom školských exkurzií. V čase prvej vlny bol zatvorený, preto mi s kamoškou neostávalo nič iné, len preskúmať jeho okolie. Cítiť pokoj pri pohľade na miesto, kde sa spája Morava s Dunajom. Hľadieť na Rakúsko, ktoré bolo od nás vzdialené len desiatky metrov, ale v tom čase zakázané. Nevadí, prešli sme sa popri vode a obdivovali Pamätník železnej opony. Devínske podhradie sa naozaj oplatí navštíviť, je plné zaujímavých miest, rybníkov a nechýbajú informácie pre turistov.

Katarínka:

Ruiny kostola a kláštora sv. Kataríny sa nachádzajú neďaleko dedinky Dechtice. Buď odstavíte auto na provizórnom parkovisku pod lesom alebo ešte skôr na príjazdovej ceste. Cesta k ruinám nie je náročná, my sme miesto navštívili skoro ráno na Sviatok práce. Mierne pršalo, vonku nebolo práve najteplejšie a možno aj to spôsobilo, že Katarínka pôsobila o to viac magickejšie. V okolí ruín panoval pokoj. Miesto nie je pre Bratislavčanov príliš známe, čo je škoda. Pričom, už nejakú dobu existuje projekt, ktorého súčasťou je rekonštrukcia a zakonzervovanie kostola a kláštora. Jáááj, a v istom období roka si v jej okolí môžete natrhať medvedí cesnak. :-D

Dobrá Voda:

Pôvodne sme si s kamošmi chceli pozrieť len Katarínku. Ale - dedinka Dobrá Voda je od nej vzdialená len pár kilometrov. A moje slovenčinárske srdce zaplesalo. Je to miesto, kde dožil svoj život spisovateľ Ján Hollý. Je pochovaný na miestnom cintoríne, ktorý bol v čase našej návštevy zatvorený. Takže, ak sme sa chceli dostať k zrúcanine hradu Dobrá voda, museli sme toto posvätné miesto obísť - ináč sa k hradu dostanete priamo prechodom pomedzi hroby. Za extrémnych podmienok - po rozmočenej tráve, šmýkajúc sa po miernom kopci a pridržiavajúc sa plotu cintorína, sme sa nakoniec dostali na cestu k zrúcanine.

Výstup k Dobrej vode nie je náročný, náročnejšie je skôr prejsť jej ruinami. Aj tu - ako na Katarínke - prebieha rekonštrukcia. Je to miesto, kde sa dá opekať, oddychovať, užívať si výhľady na okolie.

Smolenický zámok:

Veľkou nevýhodou Smolenického zámku je, že ak ho chcete vidieť zvnútra, musíte prísť v júli alebo v auguste. My sme ho navštívili v júni. Ledva sme našli miesto na parkovanie v blízkosti, ľudia využili peknú sobotu a možnosť úniku do prírody.

Zámok sme teda videli len zvonka, ale užili si prechádzku po okolí, pobytom pri miestnom jazierku, v tieni stromov. Dostali sme so sestrou a budúcim švagrom chuť na langoš a viac ako zámok nás zaujímala ponuka miestneho bufetu - nie, langoš tam nebol. Tak sme sa vybrali do ...

Trnava:

... do Trnavy! :-D Nebola to moja prvá návšteva Trnavy, ale do toho júnového dňa som z mesta poznala len miesta, kde sa tancovalo. Hladní sme odparkovali neďaleko hradieb a rozhodli sa preskúmať krásy slovenského Ríma.

Centrum je skutočne maličké, ale plné zaujímavých miest. Prešli sme si okolie mestskej veže, divadla, prezreli si interiér Baziliky sv. Mikuláša. Dali si zmrzlinu. Langoš sme nenašli, ale užili si koronou "ovplyvnený" obed v reštaurácii na pešej zóne. Len dvaja ľudia pri stole. Takže som bola od rodiny vzdialená bezpečné dva metre. :-D

Hrad Červený Kameň:

Sestra mi už dlho hovorila, že chce vidieť Červený Kameň. Karanténne potulky Slovenskom sme teda ukončili na tomto mieste. Koncom júna, kedy sa opatrenia uvoľňovali, ale stále sme museli mať v interiéri rúška. Kúpili sme si prehliadku hradných miestností a pivníc. Schytali sme sprievodcu-začiatočníka. Snažil sa nás zaujať, ale polovica ľudí ho nevnímala. Hrad je zvnútra pekný, ale pivnice očaria viac. V horúcom júni si radšej užijete pobyt pár metrov pod zemou, v chlade a tme.

A tip pre turistov - súčasťou areálu je reštaurácia, kde majú tie najlepšie bryndzové halušky. :-D

Slovensko má zaujímavé a krásne miesta. A nebyť tohto roka, nespoznám väčšinu z nich. A už teraz plánujem návštevu ďalších miest v Bratislavskom a Trnavskom kraji! 

Radosti a strasti študentky jazykovej školy v zahraničí

Týmto príspevkom sa mierne odkloním od primárneho cieľa blogu a podelím sa s vami so svojimi skúsenosťami počas piatich jazykových pobytov v zahraničí. Mala som možnosť zlepšovať si angličtinu a nemčinu v troch európskych štátoch v priebehu troch rokov. Spoznala som vďaka nim ľudí z celého sveta, s niektorými som v kontakte doteraz.

Byť sama v zahraničí, odkázaná na pomoc cudzích a neznámych, zvyknúť si na iné tradície, spôsob života, akceptovať rôzne kultúry a zlepšiť si jazyk - myslím, že ma to spravilo dospelejšou, sebavedomejšou a odvážnejšou.

August 2010, EF London:

Londýn ma vždy uchvacoval svojou históriou a multikultúrnosťou. Môj prvý jazykový pobyt som mala stráviť na EF London - EF je spoločnosť, ktorá má po celom svete sieť kvalitných jazykových škôl. Mohla som si vybrať - ísť na internát alebo žiť v typicky britskej rodine. Vyhrala možnosť dva ... ale!

Bratislavská pobočka mi nasľubovala hory-doly a tri dni pred odletom prišlo vytriezvenie. Mohla som si dať podmienky - OK, nechcem teda cestovať do školy dlhšie ako 45 minút. Chcem mať možnosť voliteľných predmetov ako britská hudba či britský film. Preferujem žiť v dome, nie byte. A hlavne - v TYPICKY britskej rodine. Tak ma dali do rodiny miešancov z Kolumbie. :-D Vďaka FB profilu jednej z dcér som zistila, že sú jehovisti. Čo by mi až tak nevadilo - ale dali mi to pocítiť. To, že mi zakázali u nich fajčiť som pochopila, ale nemohla som si napr. prať vlastné veci, pobyt v kúpeľni - raz denne po 5 minút ... a žiadna WIFI. V utorky večer chodili na pravidelné jehovistické stretnutia - nemohla som byť vtedy v byte sama - hej, dali ma do bytu. Do bytu v negatívne preslávenej časti Thamesmead, obvod Bexley v juhovýchodnom Londýne, kde je normálne nájsť na chodníku použité striekačky.

Ale všetko zlé je na niečo dobré, nehladovala som, mohla som si kedykoľvek a čokoľvek zobrať z chladničky. Mala som vlastnú izbu - dobre, tak izbôčku, prešla som v nej tak štyri kroky a dosť - a v konečnom dôsledku nebola Naomi a jej tri deti - dve dcéry a syn - zlou spoločnosťou. Do centra som cestovala bez prestupov, vlakom - a Slovensko mi pripomínal Lidl len pár minút od bytu.

Počas tých troch týždňov som absolvovala tzv. letný kurz - 4 hodiny denne, aby som mala čas aj na spoznávanie mesta a jeho okolia. A nie, voliteľné predmety som si aj napriek sľubom agentúry zvoliť nemohla. :-D Prvý deň som ako každý nováčik absolvovala test, vďaka ktorému som sa dostala do triedy s levelom "upper intermediate". V triede som narazila na ľudí z rôznych kútov sveta, pričom sa mi podarilo "vychytať" až piatich Talianov.

Pravdou je, že v skupinke ľudí z celého sveta sa skôr či neskôr prejavia geografické rozdiely, mentalita, spoločná história. Boli sme skvelá partia, ale najlepšie som si predsa len rozumela so susedom z Rakúska, s Rusom a Kazaškou. Výhodou pobytu bolo, že na celej škole študovalo len 5 Slovákov - každý v inej triede, takže som bola nútená hovoriť 99 percent času po anglicky.

Nebudem zachádzať do detailov - vďaka mojim učiteľom - Judith a Simonovi - som sa jazyk učila zábavnou formou, aj keď ma stresovali neohlásené testy. EF London nie je prechádzka ružovou záhradou - ak chcete na konci získať certifikát, musíte makať. Domáce úlohy som si často robila v mestských parkoch či cestou vlakom. Záverečný test som absolvovala v blízkom kostole s ďalšími dvesto ľuďmi. Bol to jeden z najčudnejších zážitkov môjho života - sedela som na drevenej stoličke, predo mnou kríž, po stenách sväté obrázky a na kolenách test z angličtiny! Dala som to - úroveň B2.

Škola ponúka skutočne široké spektrum aktivít, nie zadarmo, pravdaže. Návšteva divadelných predstavení, športových podujatí, pamätihodností, miest mimo Londýna. Tak som využila aspoň jednu ponuku z "activity office" a vyrazila pozrieť Stonehenge a mestečko Bath. Btw, Stonehenge? Strata času. Ak si niekto myslí, že sa dostane medzi tie kamene, ste na veľkom omyle. Len sa prechádzate okolo nich v dostatočnej vzdialenosti.

Tie tri týždne v Londýne - možno nezačali najideálnejšie, ale vyťažila som z nich maximum a boli začiatkom mojich štúdií v zahraničí.

London - london - EF Languages Abroad (16+ years) - EF

September 2010 - BWS Germanlingua Munich:

Po príchode z Londýna som sa na Slovensku ohriala tri týždne a už mierila do nemeckého Mníchova. Tentoraz cez českú agentúru INTACT, s ktorou som absolvovala aj zvyšné pobyty - sú skvelí, stále fungujú a snažia sa splniť každé želanie svojho zákazníka. Sú lacnejší ako slovenská pobočka EF a majú väčší výber miest a kurzov.

Jediný problém som mala, hádajte - s rodinou, do ktorej ma umiestnili. Bola som tam dva dni a musela sa presťahovať. Prečo? 70-roční obyvatelia mali sústavne nepríjemné poznámky. A to len preto, že som Slovenka. Volali ma "komunistka z východného bloku." Neustále mali narážky na - podľa nich - excentrický a frivolný život v oblasti na východ od ich "dokonalého" štátu. Ešte som len vkročila do dverí a už sa na mňa sypala spŕška zákazov a príkazov. Nemohla som si kúriť v izbe, takže som zaspávala pri teplote 11 stupňov! V prvé ráno som si našla pred dverami izby hodenú vetrovku, lebo tá vraj patrí do izby. Poobede ma zase čakala v izbe zubná kefka - tá naopak nepatrí do kúpeľne. Domáci pán mi vynadal, že som neodostrela žalúzie až po horný okraj okna, že som prišla na večeru o pár minút neskôr, že som nezavrela dvere, keď som išla na dvadsať sekúnd do kuchyne alebo že som sa sprchovala o deviatej večer, atď. V utorok ráno (do Mníchova som prišla v nedeľu večer) som telefonovala s mamou. Zrazu na mňa začal domáci kričať a to bola posledná kvapka. O hodinu neskôr som napochodovala do školy so štvorstranovou po nemecky napísanou sťažnosťou a pani, ktorá mala na starosť výber rodín mi do pár hodín našla mladú manažérku bývajúcu len dve ulice od samotného centra mesta. S radosťou som nahádzala všetky svoje veci do dvoch kufrov a po tom, ako som odovzdala kľúče od pekla, som si konečne začala užívať bavorskú metropolu.

Bola som v triede iba týždeň, ale stačilo to na to, aby som si spolužiakov obľúbila. Spoznala som ľudí z krajín, v ktorých som v živote nebola. Ako som to zažila už v Londýne, Slovania držia spolu! Ostatní spolužiaci nechápali, keď sme sa spoločne so Slovinkou Anou a Ruskou Mashou smiali nad tým, ako podobne naše jazyky znejú.

Výhodou BWS Germanlingua bola domáca atmosféra. Škola je taká malá, že každý každého pozná. Ráno pred vyučovaním si môžete v kuchynke uvariť čaj alebo kávu. Ak potrebujete napísať e-mail domov, škola má k dispozícii niekoľko počítačov a WIFI. V "obývačke", ktorú tvoria pohodlné fotelky, si môžete prečítať aktuálne nemecké magazíny a dennú tlač. Ak meškáte na vyučovanie, nič sa nestane. Ale nečakajte, že sa na hodinách budete ulievať. Každý sa musí zapojiť do konverzácie a dennodenne robiť domáce úlohy.

V piatok, deň pred mojím odchodom, sme sa všetci zložili na typickú bavorskú špecialitu Weisswurst, sladko-korenistú omáčku, pečivo a kávu. Weisswurst nevyzerá príliš lákavo, taká biela klobása, ale ak sa na ňu skúsite nepozerať, určite vám zachutí. Bavori k nej popíjajú skôr pivo ako kávu, ale vzhľadom na to, že sme boli na pôde školy, museli sme si dobre vychladené pivo odpustiť. :-D

Z Mníchova som odchádzala v deň, kedy začal Oktoberfest a aj keď som si pobyt užila, bola som rada, že sa vyhnem náporu turistov, ktorý v tomto čase mesto pociťuje.

BWS Germanlingua - Learn German in Munich Berlin Cologne - Language School (bws-germanlingua.de)

Marec 2011 - LSI Zurich:

Úprimne, tento pobyt mi najmenej dal, ale vlastne ani nič nevzal. Do Švajčiarska som letela pár týždňov po smrti môjho kocúra Olivera a nebola som v najlepšej nálade. Rodinku som dostala ale skvelú. Starší manželský pár, ktorý obýval domček v dedinke na východ od mesta s nádherným výhľadom na Alpy. Na poschodí nebývali len oni, ale aj ja a dvaja chalani - Brit a Talian. V oddelených izbách, pochopiteľne. :-D Počas toho týždňa, ktorý som v rodine strávila, sme sa s chalanmi striedali pri odpratávaní zo stola a umývaní riadov.

Všetko bolo dokonalé, čo sa ubytovania týka, len v rámci hodín som sa dostala na nižšiu úroveň, akú som reálne mala - nebolo dosť ľudí, aby otvorili môj level. Nezískala som tam kamarátov, prekvapujúco tam bolo veľa ľudí z Latinskej Ameriky a Ázie.

Najväčší adrenalín som zažila, keď som nocovala na letisku Kloten - letelo mi to skoro ráno, musela som tam "prespať". Letisko skoro prázdne, max. pár ľudí, pozerala som si na notebooku seriály, kupovala v automate Redbully a odpočítavala hodiny do odletu.

Zurich je krásny, ale drahý. Nemčinu si mimo jazykovej školy nezlepšíte, lebo pochopiť švajčiarskej nemčine je veľmi náročné - ak ste tam iba týždeň.

LSI language school in Zurich and language schools worldwide (lsizh.ch)

Júl 2012 - UIC London:

Londýn je moja láska. Vždy bola a vždy bude. Ak by som mala povedať, ktorý z mojich piatich jazykových pobytov bol ten najlepší - tak tento. :-D Spoznala som úžasných ľudí a začala žiť. Už som bola po univerzite, mala som prácu, bola som dospelejšia a mesto som už ako-tak poznala.

Čím začať? Do Londýna som doletela v čase, kedy vrcholili prípravy na LOH - teda som mala možnosť zažiť výnimočnú atmosféru. Namiesto Heathrow som pristála na Gatwick a zdatná v systéme vlakových spojení a metra som sa bez problémov prepravila do západného Londýna, do "lepšej" časti metropoly - do Ealingu. Je to štvrť známa svojimi filmovými štúdiami.

Rodina? Mega, skvelá, úžasná. Mamina Audrey Doherty, jej manžel, traja synovia a pes. Dostala som obrovskú izbu - s dvoma posteľami, rýchlou WIFI, priestorom na uloženie všetkých mojich vecí, s veľkým písacím stolom. Dom bol ako palác a všetci boli veľmi príjemní. Robili mi na večeru typické britské jedlá, zaujímali sa o život na Slovensku. Už v prvý večer som vedela, že tie dva týždne budú nezabudnuteľné.

Škola - iná ako tá prvá, dve minúty pešo od Oxford Street. Klasicky - na úvod test. Dvaja učitelia - jeden na gramatiku, druhý na konverzáciu. Ten, s ktorým som mala konverzácie sa volal Ben. Úžasný týpek, len o pár rokov starší odo mňa, hudobník a povedzme si to na rovinu - sadli sme si. Bolo mi ľúto, že sme mali spolu len pár hodín, ale boli plné humoru a smiechu.

Až tu som si uvedomila, že sa netreba len učiť, ale aj žiť. Začala som sa socializovať. So Švajčiarkou Dominique sme chodili na obed do okolitých reštaurácií, s Češkou Hanou a chalanom z Južnej Kórey, ktorého meno sa ťažko píše, sme absolvovali večeru v kórejskej reštaurácii, kde nám porozprával o svojej kultúre. Taktiež s Hanou, ale aj Francúzkou Mariou, sme si dali víkendový piknik v Green Park. A keď mala Benova skupina koncert v severolondýnskom klube, dali sme si ako spolužiaci "teambuilding." Raz večer sme zbehli do pubu s dvojzmyselným názvom "The Cock" a po tomto všetko môžem povedať - takto má vyzerať jazykový pobyt prežitý naplno.

Takže vás asi neprekvapí, kde a s kým som absolvovala svoj posledný jazykový pobyt.

Júl 2013 - UIC London:

Život nám niekedy pripraví zaujímavé prekvapenia. Opäť v Londýne - na vyžiadanie v tej istej rodine. Tentoraz mi spoločnosť robila sestra, ale bola ubytovaná v inej izbe - v mojej "starej", ja som sa posunula do ešte väčšej, s obrovskou manželskou posteľou.

Prečo prekvapenia? Na UIC London vtedy učili asi dve desiatky učiteľov, šanca, že dostanete toho istého bola minimálna. Tak si robím svoj klasický úvodný testík, vediac, že niekto ma bude učiť väčšinu času gramatiku a niekto zopár hodín konverzácie. Kto ma nakoniec učil gramatiku? Ben!

Napochodujem si v prvý deň do triedy, hodina už beží. Vidím tri známe tváre spred roka - nielen učiteľa, ale aj dve ex spolužiačky - z Talianska a Ruska. Hodiny sú pútavé, partia možno nie taká super ako uplynulé leto, ale užívam si to. Viem, že to bude na dlhý čas môj posledný jazykový pobyt - OK, asi aj bol posledný.

Aj v tomto horúcom lete 2013 som sa socializovala - ale so Slovenkou, kolegyňou zo školy, ktorá prišla na leto za bývalým priateľom. Chodili sme nakupovať, navštevovali puby, užívali si výhľad na mesto z Primrose Hill. Sestra zatiaľ depkovala na dome, lebo bola dva týždne od frajera. :-D

Kamoši, jazykové pobyty nie sú len pre mladých ľudí do 25-tky. Jazyková agentúra INTACT ponúka kurzy aj pre vyššie vekové kategórie. Stále je čas začať spoznávať krásy iných krajín, zoznámiť sa so zaujímavými ľuďmi a zlepšiť si svoje jazykové schopnosti. Študovať a žiť! O tom sú jazykové pobyty.

P.S. Link na UIC London neposielam, škola niekedy v roku 2017 zanikla.

Výber jazykových pobytov po celom svete nájdete TU:

Jazykové kurzy v zahraničí - INTACT

Láska na prvý pohľad

Keď sa povie Taliansko, čo vám ako prvé napadne? Rím. Potom pápež, Benátky, pizza, more ... futbal. :-D Mesto v Toskánsku, Florencia, príde ľuďom na um až neskôr. Pričom, pre mňa je Florencia druhé najkrajšie mesto v Európe - ak nie aj najkrajšie - ktoré som mala možnosť navštíviť.

Hlavný dôvod návštevy - ísť po stopách diela Dana Browna "Inferno" a pozrieť si miesta, ktoré sa spájajú s rodinou Medici. Kto boli vlastne tí Mediciovci? Málokto z môjho okolia ich pozná, pričom to bola významná rodina, ktorá vládla vo Florencii niekoľko storočí. Práve oni boli podporovateľmi umelcov ako Michelangelo či Leonardo da Vinci. Z rodiny pochádzali traja pápeži a dve francúzske kráľovné. Bola to rodina, ktorú sprevádzali škandály, vraždy a uchvacovali vtedajšie Toskánsko svojím vplyvom a bohatstvom.

Do Florencie som odlietala v auguste 2016. Ešte predtým som si rezervovala izbu v malom hotelíku, ktorý odvtedy odporúčam každému. Rodinný a cenovo dostupný hotel Villani, ktorý vlastní starší pán s rovnakým menom. Nachádza sa priamo v historickom centre a aj napriek tomu som zažila tiché, pokojné noci. Výhľad z izby bol dych berúci - priamo na vežu Pallazo Vecchio. Vďaka polohe hotela nepotrebujete vôbec využívať mestskú dopravu - od ubytovania sú to dve minútky na Piazza Duumo, ktoré je hlavnou tepnou mesta.

Pred samotným príletom odporúčam, aby ste si vopred kúpili vstupenky na najzaujímavejšie pamiatky - aj niekoľko týždňov vopred. Vyhnete sa tak dlhým, niekedy aj viac ako hodinovým radom. Je to risk, nikdy neviete, či vám do toho niečo nepríde, ale ... mne všetko pekne vyšlo, celý pripravený itinerár som absolvovala a ešte aj viac. :-D Preto si dovolím tvrdiť - videla som skoro všetko, čo Florencia turistom ponúka.

Deň prvý:

Vystupujem niečo po jednej poobede na Aeroporto di Firenze-Peretola. Neriešim mestskú dopravu, hotel mi zabezpečil taxík priamo pred vchod. Do historického centra sa bežne autom človek nedostane, ale registrovaných taxi služieb sa to netýka. Prichádzam na recepciu hotela Villani, kde ma širokým úsmevom víta samotný majiteľ. Otváram dvere klimatizovanej izby, ktorá je síce pre sólo cestovateľov, ale je obrovská a v strede miestnosti tróni pohodlná manželská posteľ. Dlho sa tam neohrejem, o tretej mám rezervovaný vstup do baziliky Santa Croce. Od hotela je to kúsok, ale cestou neodolám mätovému gelatu - menej kalorickej verzii zmrzliny. Santa Croce je miestom posledného odpočinku mnohých florentských velikánov - Galilea Galilei, Michelangela či Machiavelliho. Prechádzate okolo ich bohato zdobených náhrobkov a vnímate to posvätné ticho navôkol. Uvedomujete si, čo títo ľudia dali svetu - umeniu, astronómii a filozofii. Bazilika stojí za návštevu, ale nie je miestom, kam sa denne hrnú stovky či tisíce návštevníkov. 

Po hodinke opúšťam priestory Santa Croce a vyberám sa na potulky historickým centrom. Prichádzam ku kostolu Santa Margherita dei Cerchi. Nejdem dovnútra, je zatvorený, ale čítam si o ňom v bedekri informácie. Nachádza sa tu hrobka Beatrice Portinari, platonickej lásky Dante Alighieriho, autora Božskej komédie. Dante sa do nej zaľúbil, keď mal 9 a ona 8. Niekoľko rokov ju nevidel a keď sa stretli, bola už vydatá. No jeho láska nezmizla, stupňovala sa. Beatrice má len 24 rokov, keď tragicky umiera. Síce sa Dante neskôr ožení, ale do konca života je ženou jeho života. Práve Beatrice bola inšpiráciou pre postavu rovnakého mena v jeho najvýznamnejšom diele. Som človek, ktorého dojmú takéto príbehy, preto odchádzam k svojmu ďalšiemu cieľu so zvláštnym pocitom. 

V paláci Medici Riccardo vstup rezervovaný nemám, lebo nie je primárnym miestom, ktorí chcú turisti vidieť, preto sa dovnútra dostanem pomerne rýchlo. Ale tu to všetko začalo. Tu žili najvýznamnejší Mediciovci a práve v jeho útrobách tvorili svoje diela Donatello či Michalengelo - nie, nie tie korytnačky z rozprávky. :-D Na tomto mieste sa tvorili dejiny, umelecké diela a len málokto vie, že práve tu raz večerali Mussolini a Hitler. Uchvacujú ma bohato zdobené miestnosti, maličká záhradka plná sôch. Deň 1 sa pomaly chýli ku koncu, skočím do supermarketu a kúpim si na večeru lasagne. V nohách mám desiatky stoviek metrov, isto sú to aj kilometre a teším sa na ďalší deň.

Deň druhý:

Vstávam skoro, lebo o deviatej mám rezervovaný vstup do galérie Uffizi. S úsmevom sledujem dlhočizný rad pred vstupom - práve preto je dobré kúpiť si lístok vopred. Pôvodne palác v tvare písmena U, dnes jedna z najznámejších galérií na svete. Niet šance, že ju prejdete za jeden deň. Určite nie, ak si chcete naplno vychutnať každý obraz či sochu. Vedeli ste, že istú dobu bola v galérii dokonca vystavená Mona Lisa? Teraz tam nájdete iné maľby od Leonarda da Vinci, ale všetky kroky smerujú najmä k "Zrodeniu Venuše" od Botticeliho či Carravagiovej "Medúze". Mohla by som teraz opisovať ďalšie umelecké skvosty, ktoré Uffizi skrýva vo svojich miestnostiach a chodbách, ale lepšie raz vidieť ako stokrát počuť! :-D A ak máte hlboko do vrecka, čo som ja nemala, môžete si rezervovať exkluzívnu prehliadku Vasariho koridoru - ide o približne kilometrový koridor, ktorý spája galériu Uffizi s palácom Pitti na druhej strane rieky Arno. Vedie ponad most Ponte Vecchio.

Vychádzam z galérie, kde som strávila približne dve hodiny a prichádzam na Piazza della Signoria. Obdivujem repliku známej sochy Dávida od Michelangela. Vnímam ruch, ktorý na námestí vládne, lebo je čas obeda. Nemôžem si ho užiť naplno, lebo ma čaká to, na čo sa teším najviac - výstup do kupoly dómu, celým menom Cattedrale di Santa Maria del Fiore. Ide o štvrtú najväčšiu katedrálu na svete. Súčasťou lístka je vstup do múzea, na zvonicu, do už zmieňovanej kupoly, dovnútra dómu a do priľahlého baptistéria. Plánujem si prezrieť všetko okrem zvonice.

Múzeum - tak na trojku, ak nemáte extra záujem o históriu výstavby dómu. Baptistérium - maličké, ale plné nádherných fresiek a za zmienku určite stoja vstupné dvere, tzv. Brány raja alebo informácia, že tu bol pokrstený Dante. Vnútro dómu - neužívam si poriadne tú krásu, lebo som na vstup čakala dosť dlho - tam sa nedá objednať na čas. Navyše, keď už stojím pred vstupnými dverami, nejaký týpek mi hovorí, že nemôžem vojsť v kraťasoch. Tak bežím k najbližšiemu stánku a kupujem najlacnejšiu šatku za 5 eur, ktorú si obmotám okolo pása. 

Na to, aby som mohla obdivovať Florenciu z vtáčej perspektívy, musím prekonať viac ako 450 schodov. Som na pokraji infarktu, ale bojujem. Výstup trvá niečo cez 5 minút, ale pre mňa to bolo ako hodina. Vychádzam do výšky niekoľko stoviek metrov nad námestie a vidím neuveriteľnú scenériu oranžových striech a v diaľke črtajúce sa zelené políčka toskánskeho vidieka. Urobím desiatky fotiek a cítim sa neuveriteľne voľná. Nechcem ísť naspäť, ale ľudí začína pribúdať a ešte ma čaká veľa, čo vidieť.

V pláne mám most Ponte Vecchio. Most, ktorý je jedným z najkrajších na svete. Dnes si na ňom môžete kúpiť suveníry, šperky či rôzne umelecké predmety. Máte čo robiť, ak sa chcete prepchať cez to množstvo ľudí na druhú stranu rieky Arno, kde stojí palác Pitti. Palác a jeho záhrady sú na zozname svetového dedičstva UNESCO. Vnútro paláca ma nezaujíma, ale záhrady Boboli musím prejsť. Záhrady ma uchvacujú - dlhé chodníčky pomedzi stromy, rastliny, cyprusová alej, krásne sochy, fontány - hlavne tá Neptúnova stojí za pozretie. V jednom bode záhrad si sadám na trávu, odkiaľ sa mi otvára prenádherný pohľad na kupolu dómu a okolité budovy.

Opúšťam palác Pitti a idem do blízkeho La Specola, teda Prírodovedného múzea. Múzea, ktoré je zamerané nielen na živočíchy, ale aj na ľudské telo. Zaujíma ma výstava taxidermie, anatomické voskové modely a vypreparované živočíchy. V múzeu je mŕtvo, ľudia tam veľmi nechodia, takže mám čas pozrieť si, čo ma zaujíma. Hovorím si, je čas ísť na izbu a oddychovať, ale stále nemám dosť tohto úžasného mesta.

Mám pred sebou poslednú zástavku. Vchádzam do malého interaktívneho múzea Leonarda da Vinci. Obsahuje repliky jeho najznámejších malieb - napr. aj moju obľúbenú "Dámu s hranostajom." Môžete si prezrieť jeho technické návrhy - tlačiareň či detailné kresby ľudského tela. Keďže je interaktívne, viete si niektoré jeho vynálezy aj "vyskúšať." Obdivujem, ako tento človek, ktorý žil pred 500 rokmi mal nápady, ktoré boli v posledných desaťročiach zrealizované.

Unavená, ale spokojná a umelecky vyžitá prichádzam na izbu. V noci nepočuť z ulíc nič, len zvuk zvonov z okolitých kostolov a neuveriteľne pokojné ticho.

Deň tretí:

Čaká má predposledný deň v prenádhernej Florencii. O desiatej mám rezervovaný vstup do Medici Chapel - miesta, kde našli posledný odpočinok tí najdôležitejší príslušníci tejto rodiny. Ešte pred vstupom si na miestnom trhovisku Mercato Centrale Firenze kupujem za 2 eurá kúsok šťavnatého melóna. Vchádzam do posvätného stánku, prechádzam k pokladnici, kde predbehnem párik Britov, ktorý ma hneď zahrnie urážkami. Vysvetľujem im, že som objednaná na istý čas. Nepáči sa im to, ale mám na háku. Prezerám si tzv. Kaplnku princov, ale mojím cieľom je hrobka Lorenza the Magnificient a jeho brata Giovanniho, ktorú vytvoril Michelangelo. Koho zaujíma, ako dopadol spomínaný Giovanni, googlite, jeho osud bol skutočne nešťastný.

Keďže bol môj itinerár splnený a videla som viac, ako som plánovala, rozhodla som sa vybrať za hranice historického centra. Pekne pešo cez úzke uličky lemované starými budovami k Anglickému cintorínu. Mám totiž rada cintoríny, ktoré dýchajú históriou. Tu je pochovaná anglická poetka Elizabeth Barrett Browning. Autorka nádherného výroku: You were made perfectly to be loved - and surely I have loved you, in the idea of you, my whole life long.

Stále mi zostáva čas, takže čo robiť? No, ísť pozrieť Pallazo Vecchio. V duchu si nadávam, keď skoro hodinu čakám v rade na lístky, mala som si vstup rezervovať vopred, ale kto by tušil, že všetko stihnem tak rýchlo? :-D Ak je niečo, čo vidieť v tomto paláci, tak je to rozľahlý Salone dei Cinquecento s nádhernými freskami, hala geografických máp a desivá Danteho posmrtná maska.

Môj posledný večer sa chýli ku koncu a ja konečne využívam mestskú dopravu. Mojím cieľom je vraj najkrajšie miesto vo Florencii - Piazza Michelangelo. Námestie nad mestom, z ktorého sa návštevníkom naskytá pohľad na celú Florenciu. Užívam si ten pohľad a nevnímam desiatky ľudí, ktorí prechádzajú okolo mňa a snažia sa zachytiť na svoje mobily či fotoaparáty tie najkrajšie fotografie.

Neskoro večer sa vraciam na hotel, balím sa a pozerám z okna na vysvietenú vežu Pallazo Vecchio. Uvedomujem si, že som sa práve zamilovala - nie do muža, ale do mesta. Do mesta, ktoré dýcha históriou, umením a ktoré každému návštevníkovi dodá energiu. Je to pulzujúce miesto, z ktorého sa veľmi ťažko odchádza.

Deň štvrtý:

Je niečo po siedmej, keď sa zobúdzam. Letí mi to o jedenástej, ale ešte mám čas prejsť sa okolím hotela. Je sobota, takže v uliciach vládne menší ruch. Užívam si ho naplno a pomaly sa blížim k Hlavnej stanici - ak budete mať šancu, ja som to nestihla, niekoľkokrát za deň z nej odchádza vlak do neďalej Pisy. Áno, tam, kde je tá šikmá vežička! 

Kupujem si lístok na bus a prichádzam na letisko. Ak čakáte mega letisko, ste na omyle. To florentské je maličké a nie je tam čo robiť. Preto, ak si chcete kúpiť suveníry, urobte to predtým. Lietadlo štartuje načas, krúži ponad oranžové strechy Florencie a ja si hovorím: Neviem kedy, ale sem sa ešte vrátim. A viem, že to tak aj bude! Lebo Florencia je láska na prvý pohľad. 

Edinburgh - klenot pri Severnom mori

Naposledy som Veľkú Britániu navštívila v apríli 2019. Som už 10 rokov hrdý britofil a táto krajina je mojím druhým domovom. Vymanila som sa spod vplyvu Anglicka a rozhodla sa preskúmať Škótsko, konkrétne jeho hlavné mesto Edinburgh. Prvýkrát som využila ponuku cestovnej kancelárie a absolvovala letecký poznávací zájazd. Jeho nevýhodou bolo, že sme mali vopred určený program a ak som chcela vidieť niečo individuálne, musela som využiť každú jednu minútu rozchodu. A za tri dni som videla skoro všetko, čo toto - vraj - najstrašidelnejšie mesto Európy ponúka.

Nebudem tento príspevok zahlcovať historickými faktami, skôr sa zameriam na zaujímavosti, na to, čo a prečo vidieť, čo možno vynechať a pospomínam si na zvláštnosti, ktoré ma prekvapili či mierne šokovali.

Ak si fanúšik Harryho Pottera, musíš navštíviť tieto tri miesta!

Kaviareň The Elephant House, v ktorom J.K. Rowlingová začala písať prvé stránky svetoznámeho diela. Počas mojej návštevy bola kaviareň zatvorená, ale aj tak si mnohí turisti robili selfies pod nápisom "The birthplace of Harry Potter."

Neďaleko kaviarne sa nachádza cintorín Greyfriar´s Kirkyard, na ktorom je pochovaný muž s menom Thomas Riddle. Spisovateľka sa tu rada prechádzala a mená na náhrobkoch ju občas inšpirovali natoľko, že ich použila v knižnej sérii. Thomas Riddle - teda lord Voldemort. :-D V súčasnosti patrí hrob k najnavštevovanejším na spomínanom cintoríne.

Túlanie sa po stopách Harryho Pottera môžete ukončiť v niekoľkoposchodovom fanúšikovskom obchodíku na Victoria Street. Suveníry sú pochopiteľne predražené, ale atmosféra stojí za to - a netreba za ňu platiť. :-D

Ak si fanúšik whisky, musíš navštíviť The Scotch Whisky Experience!

Nie som fanúšik whisky, mala som ju v živote tak dvakrát a stačilo. Aktuálne je to ale jedna z najlepších atrakcií v Edinburghu, tak som si to chcela overiť.

Prehliadka objektu trvá viac ako hodinu, spomeniem len to, čo ma zaujalo. V úvode vás posadia do obrovského suda, v ktorom sa veziete niekoľko minút - počas tejto jazdy prechádzate okolo obrazoviek s krátkymi videami o histórii tohto nápoja. Potom dlho, dlho .... dlho nič zaujímavé - ak teda naozaj nie ste "popíjač" tohto alkoholu. Ku koncu prehliadky dostanete ale kartičku s piatimi farbami. Každá farba symbolizuje inú oblasť Škótska, iný typ whisky. Každú farbu viete ovoňať a podľa vône si vybrať, ktorú whisky vám nalejú do pohára - ten vám na konci zabalia a máte suvenír. Vybranú whisky si potom môžete vypiť v miestnosti, kde je cez 3000 fliaš - ja som svoju nevypila a ponúkla účastníka z môjho zájazdu. Odišiel po svojich. :-D

Ak si fanúšik dojemných príbehov, musíš navštíviť sochu Bobbyho a už spomínaný cintorín Greyfriar´s Kirkyard!

Keď nám sprievodkyňa povedala, že nás vezme k soche psa Bobbyho, nechápala som. Čo môže byť zaujímavé na nejakej soche zvieraťa? A potom začala rozprávať príbeh, bez ktorého tento príspevok nemohol byť publikovaný.

V 19. storočí žil v Edinburghu muž menom John Gray. Našiel si prácu ako nočný strážnik a na jeho potulkách tmavými ulicami mesta ho v každom počasí sprevádzal pes Bobby. John zomrel na tuberkulózu a pochovali ho na cintoríne Greyfriar´s Kirkyard. Nasledujúcich 14 rokov strážil Bobby miesto posledného odpočinku svojho pána a medzi miestnymi obyvateľmi sa stal legendou. Nenechajte sa ale oklamať náhrobkom na spomínanom cintoríne. Bobby tam reálne pochovaný nie je, zvieratá nemohli byť pochované na jeho území. Bobbyho pozostatky sú uložené v blízkosti vstupnej brány neďaleko baru, ktorý nesie meno Greyfriars Bobby´s Bar.

Ak si fanúšik ilúzií a vo vnútri stále dieťa, navštív Camera Obscura and World of Illusions!

Atrakciu sa oplatí navštíviť nielen kvôli terase na najvyššom poschodí, z ktorej sa vám naskytne dych berúci pohľad na historické centrum. Budova ponúka cca 100 rôznych atrakcií, za všetky spomeniem točiaci tunel, ktorý sa reálne netočí, ale vy máte pocit, že neprejdete na jeho koniec, zrkadlový labyrint, rôzne optické a hmatové ilúzie. Vrcholom prehliadky je práve Camera Obscura. Ako vysvetliť laikom, čo to je? Fyzika mi nikdy nešla, takže ju budete musieť navštíviť sami, aby ste pochopili. :-D Jednoducho vás zatvoria do tmavej miestnosti, v ktorej strede je kruh. Vďaka fyzikálnym princípom a svetelnému lúču sa na kruh premietne obraz zvonka. Takže uvidíte ľudí v okolitých uliciach, detaily budov. Viete ich približovať a vzďalovať. Ako mi jednoducho vysvetlila kolegyňa-fyzikárka, ide o predchodcu fotoaparátu.

Ak si fanúšik histórie, navštív Edinburgh Castle a Holyrood Palace!

Ja síce fanúšik histórie som a viem vymenovať v správnom poradí - až na pár chybičiek krásy :-D - všetkých britských panovníkov od čias Edwarda IV., ale Edinburgh Castle? Nie! Musíte byť naozaj "zažratý" do histórie, aby ste naplno ocenili tento hradný komplex postavený na vyhasnutej sopke. Namiesto plánovaných troch hodín, ktoré nám na hrade naplánovala sprievodkyňa, som ho prešla za jednu. Vybrala som si miesta, ktoré sú niečím zaujímavé - ako napr. škótske korunovačné klenoty, tzv. Kameň osudu a zopár historicky zariadených kráľovských miestností.

To Holyrood Palace je iná káva! Ide o oficiálnu rezidenciu Alžbety II. v Škótsku, kde sa bohužiaľ nedá fotiť. Ale ja som rebel a podarilo sa mi uchmatnúť "natajňáša" aspoň jednu fotku. :-D Miestností nie je veľa, ale sú plné vzácnych obrazov, drahého nábytku a príbehov, ktoré sa k nim viažu. Vrcholom je návšteva miestneho opátstva. Jeho zrúcaniny sa rozprestierajú pod zaniknutou sopkou, ktorá dnes nesie meno Arthur´s Seat, kam sa môžete vybrať na túru, ak chcete vidieť Edinburgh a jeho okolie z výšky 250 metrov.

Ak si fanúšik lodí a zároveň britskej kráľovnej, navštív The Royal Yacht Britannia!

OK, nie je to práve Titanic, ale ide o najväčšiu loď, na ktorej som stála a prechádzala jednotlivými palubami. Loď, ktorá slúžila Alžbete II. na cestách po svete - prípadne bola svedkom medových týždňov jej príbuzných či rodinných osláv - viac ako 40 rokov, je už nejaký čas ukotvená v edinburghskom prístave vo vodách Severného mora.

Výhodou návštevy je, že dostanete českého "audio-guida". Vidieť je naozaj čo - na palube je odparkovaný modrý kráľovský Land Rover, prezriete si spálne kráľovnej a jej manžela, obývačku, jedáleň, ubytovacie priestory zamestnancov, nemocnicu, strojovne v podpalubí. A keď prehliadku ukončíte, hneď vedľa lode vyrástlo veľké nákupné centrum. :-D

Ak si fanúšik strašidelných príbehov, navštív Grassmarket!

Bývalé trhovisko rozkladajúce sa pod Edinburgh Castle nebolo vždy šťastným miestom, ako je tomu dnes. Práve tu sa konali popravy, v jeho okolí sa nachádza zopár pubov, kde vraj straší a história hovorí, že v podniku s príznačným názvom The Last Drop si vychutnali posledný dúšok alkoholu tí, ktorí na Grassmarkete stratili život.

A takto by som mohla pokračovať ďalej - čo vidieť, AK si fanúšik toho a toho. Edinburgh jednoducho zaujme každého - niekoho viac, niekoho menej, ale zaujme. Sú aj iné miesta, ktoré stoja za pozretie, ale to by nebolo na príspevok na blog, ale na menšiu bakalársku prácu.

V úvode som písala, že spomeniem aj veci, ktoré ma prekvapili či šokovali. Prekvapilo ma, že ak si chcete dať v čase "špičky" napr. pizzu v Pizza Express, čakacia doba na stôl je jedna hodina. Šokovalo ma, že suveníry sú cenovo celkom dostupné. Pobavili ma symboly na toaletách na železničnej stanici Waverley, ktoré sú rozdelené na mužov, ženy a ... a na tých, čo nosia kilt. :-D Prekvapilo ma, že Škóti nie sú takí lakomí, ako sa hovorí. V hoteli sa normálne kúrilo, nešetrili v ničom, všade, kam som prišla, dočkala som sa pomoci. Šokovalo ma, že hra na gajdy nie je až tak uši ničiaca. A pobavilo, že aj škótske električky sú pomerne hlučné ako tie v Bratislave.

Na záver - čo si priniesť z Edinburghu okrem fotografií, videí, dojmov a zážitkov? A magnetky, pochopiteľne! Jasné, väčšina ľudí si nakúpi whisky, ja som si ale domov doniesla typické škótske sušienky a haggis. A že veruže mi haggis spôsobil riadne nervy pri kontrole na letisku. V konzerve - s tekutinou neznámeho charakteru - som chcela na Slovensko prepašovať ovčie vnútornosti, ktoré sú škótskym národným jedlom. Podarilo sa! Konzerva je stále neotvorená, trvanlivosť do jari 2021 - ešte stále som nenabrala odvahu spapať ovčí žalúdok. :-D

Švajčiarsky raj na Zemi

Už ako malému dieťaťu mi ľudia hovorili, že do Švajčiarska sa dostane málokto - lebo je tam extrémne draho. Nikdy som si teda nemyslela, že tento štát navštívim. Stalo sa - strávila som týždeň v najväčšom švajčiarskom meste, v Zürichu. V meste, ktoré vonia po fondue a čokoláde, v meste, kde asi väčšina ľudí robí v banke a iných finančných inštitúciách. 

Zürich sa pravidelne umiestňuje na popredných priečkach najnudnejších miest v Európe. Natíska sa otázka - prečo? Mesto má všetko, čo treba k spokojnému životu. Nádherné scenérie okolitých vrchov, rozsiahle jazero ponúkajúce rôzne aktivity, múzeá, galérie, kaviarničky, reštaurácie, divadlá, infraštruktúru na vysokej úrovni. Zürich ale jednoznačne nie je miesto pre turistov, ktorí chcú každú noc pretancovať v inom bare. Je pre ľudí milujúcich umenie a prírodu.

Základné pravidlo pre návštevou najväčšieho švajčiarskeho mesta - pripravte si veľa, naozaj veľa frankov. Prípadne si do kufra nabaľte slovenské trvanlivé potraviny - ak nechcete skrachovať už po dvoch dňoch. Pripravte sa aj na to, že si veľmi po nemecky nepokecáte. Síce je Zürich súčasťou nemecky hovoriacej časti štátu, švajčiarska nemčina je ale špecifická neznámymi slovami a zvláštnym prízvukom.

Základné pravidlo počas návštevy mesta - NIDKY nesadnite do vlaku či električky bez lístka! Revízori sa v Zürichu nenudia, sú všade, dokonca sa mi stalo, že ma počas jednej polhodinovej cesty vlakom skontrolovali nezávisle od seba dvaja revízory. Radšej si kúpiť 24-hodinový lístok pre všetky zóny a typy dopravy za 35 frankov /32 eur/, ako platiť vysokú pokutu za cestovanie "načierno". Áno, za cestovné lístky miniete veľmi veľa peňazí, ale za kvalitu a presnosť sa platí. Zürišské vlaky, autobusy a električky chodia na sekundu presne, sú čisté a voňavé.

Ak chcete ušetriť, nielenže si nájdite ubytovanie bližšie k centru, ale objavujte mesto "po svojich." Staré mesto nie je veľké a teda sa po ňom netreba presúvať dopravnými prostriedkami. Práve na severnom konci jazera sa rozprestiera väčšina historických pamiatok a umeleckých inštitúcií. 

TOP 5 atrakcií

Zürišské jazero: Ešte pred samotným vstupom do historického jadra sa poprechádzajte po brehu jazera a vo vybraných mesiacoch navštívte Čínsku záhradu. Dajte si kávu či obed v niektorom z mnohých podnikov na promenáde, prípadne si zaplaťte vyhliadkovú plavbu. Ak je vonku teplo, existujú vybrané miesta, ktoré vám umožňujú si v jazere dokonca aj zaplávať.

Niederhof-Grossmünster: Na pravej strane rieky Limmat, ktorá sa vlieva do jazera, sa rozprestiera bohémska štvrť Niederhof, ktorej dominuje kostol Grossmünster. Štvrť sa vyznačuje úzkymi uličkami s antikvariátmi, vinárňami, reštauráciami, ale aj obchodíkmi s najnovšími módnymi vychytávkami. Ak chcete zachytiť mesto z vtáčej perspektívy, vyšplhajte sa priamo na južnú vežu kostola Grossmünster, ktorý je postavený na bývalom rímskom pohrebisku. Naskytne sa vám fascinujúci pohľad na historické centrum, jazero a Alpy v pozadí.

Kunsthaus: Oproti naznámejšiemu mestskému divadlu stojí nie príliš skvostná hnedá budova Kunsthausu. To, čo sa v nej nachádza, je pre milovníkov výtvarného umenia rajom na zemi. Ak sa vám - tak ako mne - páčia impresionistické maľby alebo Salvador Dalí, nájdite si zopár hodín na návštevu najlepšej galérie v Zürichu.

Hauptbahnhof a Bahnhofstrasse: Z bratislavskej Hlavnej stanice uteká každý turista, v tej zürišskej si užíva každú minútu. Nenechajte sa oklamať historicky ladenou vstupnou budovou, železničná stanica je vnútri poväčšine moderná. Aj keď som z nej nikam necestovala, strávila som tam nejaký čas, pretože som bola očarená architektúrou, čistotou, nákupným centrom a možnosťami stravovania.

Z Hauptbahnhof to máte len na skok na najvýznamnejšiu nákupnú ulicu s nevábnym názvom Železničná ulica. Práve tu míňajú peniaze bohatí Švajčiari v obchodoch svetoznámych a luxusných módnych značiek. Väčšina turistov do nich nevojde, iba si ich zvonka fotia . :-D

Švajčiarske múzeum: Za Hauptbahnhof stojí nádherná budova Švajčiarskeho múzea obkolesená malým parkom. Približuje históriu štátu od praveku po súčasnosť. Vstupné je klasicky švajčiarsky vysoké, ale ja som mala šťastie. Lístky v deň mojej návštevy predávala staršia Slovenka, takže som mala prehliadku zadarmo. :-D

Ak cestujete do Zürichu nie za umením a históriou, ale za nákupmi, musíte mať naozaj vysoké bankové konto. Ja som som domov doniesla minimum suvenírov, radšej som investovala do spoznávania. Nie je to mesto, kde si za dobrú cenu kúpite knihy alebo DVD-čká ako v britskom Londýne či kvalitnú kozmetiku ako v nemeckom Berlíne. Ak si ale chcete odniesť aspoň nejakú spomienku na Švajčiarsko, navštívte Teddy´s Souvenir Shop. A ak si aj nič nekúpite, je to zážitok. Toľko švajčiarskych hodiniek, spievajúcich plyšových svišťov a kráv uvidíte málokde. :-D

Ak vám financie nedovolia rozhadzovať, doprajte si aspoň gastronomické maličkosti, ktoré Zürich ponúka. Vyskúšajte nealkoholický nápoj Rivella, ktorý sa považuje za národný poklad. Obsahuje syrovátku, ktorá vzniká ako vedľajší produkt pri výrobe syra. Trošku som sa bála, keď som ju pila prvýkrát, ale je to sladký nápoj s rôznymi príchuťami.

Kúpte si fondue - klasické alebo čokoládové ako ja, prípadne zájdite do akéhokoľvek hypermarketu a strávte desiatky minút v sekcii syrov, lebo si nebudete vedieť vybrať. Následne prejdite do oddelenia čokolády, kde budete mať rovnaký problém. :-D Lebo kto vo Švajčiarsku nejedol domáci syr alebo čokoládu, ako keby tam ani nebol!

Zürich je jednoducho výnimočné mesto! Je čisté, pokojné, preplnené zaujímavými miestami, obyvatelia sú milí a nápomocní, všetko funguje, ako má. Len vám môže - tak ako mne - na začiatku pobytu spôsobiť bolesti hlavy. Vzduch je vďaka blízkosti Álp taký čistý, že si naň musíte prvé dni zvykať. 

Prečo cestovať sám/sama

Svoj prvý sólo trip do zahraničia som absolvovala pred 10 rokmi. Vystúpila som na jednom z najväčších letísk sveta, na londýnskom Heathrow. Doteraz si pamätám ten stres, zdesenie z toho množstva neznámych ľudí navôkol, adrenalín, zrýchlený tep, strach, či sa nestratím hneď za najbližším rohom. Nie, nestratila som sa. Teda, vtedy nie. :-D

Netvrdím, že nie je dobré cestovať s rodinou či kamarátmi. Ale cestovanie osamote vám ponúka mnohé možnosti a má svoje výhody. Od roku 2010 som absolvovala sólo výlety nielen do Veľkej Británie, ale aj Švajčiarska, Nemecka, Rakúska, Česka či Talianska. A neľutujem ani jeden z nich.

Aké sú teda výhody sólo cestovania?

• Zdokonalíte si svoj organizačný talent. Ste donútení riešiť všetky prípravy pred cestou bez akejkoľvek pomoci. Nájsť si najvýhodnejšiu letenku a cenovo dostupný hotel. Nemusíte brať ohľad na niekoho iného, sami si vyberiete, kde strávite niekoľko nocí.
• Ľudia z recepcie sa k vám správajú ináč, keď cestujete osamote. Ako keby mali pocit, že vám musia pomáhať, lebo ste na všetko sám. Viac sa usmievajú, rýchlejšie plnia vaše požiadavky. Mám to odskúšané a overené vo viacerých európskych destináciách.
• Idete, kam chcete a kedy chcete. Zažijete neuveriteľný pocit slobody! Nemusíte sa nikoho pýtať, či chce navštíviť ten a ten zámok, to a to múzeum. Môžete sa túlať umeleckými galériami bez toho, aby niekto z vašich blízkych nervózne ukazoval na hodinky, že už treba ísť preč, lebo chce jesť. Môžete ísť do ktorejkoľvek reštaurácie a neriešiť stravovacie preferencie svojich spoločníkov. Keďže máte túto možnosť - robiť si, čo chcete a nebyť na nikoho naviazaný - viac si užívate atmosféru cudzej krajiny. Vnímate jej ruch, netypické zvuky, zvláštne vône.
• Ak sa stratíte, musíte sa vynájsť sám. Ty si ten, čo musí riešiť problémy, nie niekto iný. Nebrzdí vás nervózny kamarát, výčitky, že prečo si si poriadne nepreštudoval mapu a podobne. Nehovoriac o tom, že je to skvelá šanca, ako nadviazať rozhovor s domácimi, ktorí ťa navigujú tam, kam potrebuješ.
• Zresetujete si hlavu a oddýchnete si od ľudí, ktorých síce ľúbite, ale niekedy treba od nich vypnúť. Nikto z nich na vás nehovorí, nikto sa nechce rozprávať, máte čas v kľude uvažovať nad sebou. Ste to vy, kto sa rozhodne, kedy nadviazať rozhovor s domácimi. A skutočne - keď cestujete sám - domáci s vami jednajú ináč. Zažijete podobný pocit ako s ľuďmi z recepcie - chcú vám pomáhať a odprezentovať svoju krajinu.
• Sólo cestovaním si posilníš sebavedomie.
• Môžeš meniť plány v mihu sekundy a nikomu nevysvetľovať, prečo si tak urobil. Si sám sebe pánom!
• Minieš menej peňazí. Lebo ťa tvoji spolucestujúci nelákajú do večerného baru, na miestnu diskotéku, nevláčia ťa po obchodoch, kde si automaticky chceš niečo kúpiť aj ty, lebo sa to "patrí".
• Prekonáš svoj strach z neznámeho - lebo ti nič iné ani neostane. Nebudeš sa báť, že nastúpiš na zlú linku metra, lebo budeš vedieť, že sa dá vrátiť späť. Nebudeš sa báť vyskúšať to, čo by si možno v spoločnosti iných neurobil.
• Zlepšíš si jazykové schopnosti, lebo pri tebe nestojí kamarát s vysokoškolským diplomom z angličtiny. Možno budeš koktať, možno povieš niečo zle, ale vykecáš sa. Budeš musieť, nič iné ti nezostane!

Určite má sólo cestovanie aj svoje nevýhody, ale to pozitívne prekrýva negatívne. Preto, keď celé toto korona obdobie pominie, bookujem letenku a hotel. Sama!  :-D

Čo v bedekroch nenájdete

PART 1 - LONDÝN

Londýn - to obrovské, životom pulzujúce miesto, ktorého história siaha ďaleko do minulosti. Mesto, ktorého siluetu začínajú kaziť architektonické "skvosty" týčiace sa do výšky niekoľko desiatok metrov. Miesto, v ktorom je život uponáhľaný, hektický, ale má svoje pravidlá. Londýn je v mojom srdci výnimočná metropola, do ktorej sa vždy rada vrátim.

Môj blog sa bude venovať aj informáciám o najznámejších turistických destináciách, ktoré si len tak ľahko v bedekroch neprečítate. Lebo na ne musíte prísť sami, postupne a časom, ako spoznávate život v cudzine.

- Ak si chcete ísť pozrieť akúkoľvek pamiatku či atrakciu, radšej si privstaňte. Väčšina sa otvára o desiatej a najlepšie je prísť tesne pred otvorením. Vyhnete sa tak dlhočizným radom. Najhorší čas na návštevu čohokoľvek je poobede - postojíte si desiatky minút.

- Logická rada, ale predsa. Radšej si kúpte jedlo a nápoj niekde v stánku či rýchlom občerstvení na železničnej stanici či metre, lebo priamo pri/v pamiatke, bude stáť aj o 2-3 libry viac.

- Nebojte sa kohokoľvek čokoľvek opýtať. Britskí občania sú väčšinou milí a radi poradia. Raz som si len tak v metre pozerala plánik trasy a postaršia pani sa ma spýtala, či potrebujem pomôcť - len tak, možno som vyzerala zúfalo. :-D

- Choďte do múzeí, veď sú zadarmo. Ale odporúčam iba jedno denne. Sú neskutočne obrovské a predovšetkým Národná galéria a Britské múzeum boli pre moje nohy zaberákom.

- Nikdy si nekupujte dáždnik v obchodoch, ktoré predávajú suveníry. Ak vás zastihne dážď, radšej zmoknite alebo skočte do normálneho obchodu. Štvorlibrové dáždniky s nápisom "I love London" majú životnosť tak päť minút - dokým nezaveje silnejší vietor.

- Ak milujete knihy, Londýn je tým pravým miestom, kde ich kúpiť. Odporúčam sieť obchodov WHSmith, kde nájdete akcie typu "Tri knihy za cenu dvoch" alebo ak budete mať šťastie, zoženiete najnovšie bestsellery za výhodnú cenu.

- Naplno si vychutnajte inú kultúru. A to doslova - vyskúšajte zázvorové pivo, arašidové maslo či "fish and chips." Chlieb si radšej prineste z domu, pretože ten britský je príšerný. Rožky nepoznajú.

- Do autobusu nastupujte vždy spredu!

Nečudujte sa, keď ...

... si k vám v metre prisadne černoch, Japonec, Hispánec, Indka či Arab, ktorí budú rozprávať bezchybným britským prízvukom. Londýn je skutočne kozmopolitným mestom a už po 2-3 dňoch si na to zvyknete.

... si domáci (predovšetkým černosi) začnú pospevovať pri vážení paradajok v Lidli, čakajúc v rade na kávu z "Mekáča" či počas cesty metrom.

... uvidíte divne vyobliekaných Londýnčanov. Pre nich ste zvláštne oblečený vy.

... si domáci čítajú, čítajú ... a čítajú. V dopravných prostriedkoch, na eskalátoroch, cestou po ulici. A nikomu to nepríde divné ako na Slovensku.

... si kúpite lístok do divadla na nejaký svetoznámy muzikál a cítite sa ako v kine. Bežne sa na predstaveniach konzumuje Cola alebo nachos so salsou.

... na vás vyletia holuby, kačice a iné po vode plávajúce bytosti. V londýnskych parkoch, ktorých neodmysliteľnou súčasťou sú mnohé jazerá, žijú skutočne odvážne vtáky, ktoré sa radi nechajú kŕmiť. Netreba sa ich báť.

... sa vás domáci opýtajú, či bolo Slovensko v Juhoslávii (alebo stále je). Dopredu si pripravte skrátenú verziu vývinu nášho štátu a nezabudnite zdôrazniť, že nielen Juhoška, ale ani Československo už neexistuje. Pre istotu im povedzte, že aj pojem Sovietsky zväz je minulosťou, nemôžete tým nič pokaziť.

... sa vás Londýnčania spýtajú, či doma pijete vodu priamo z vodovodu alebo si ju musíte kupovať vo fľašiach. Taktiež sa môže stať, že sa dostanete otázku, či viete, čo je 3D-kino.

Miesto, ktorému neodolal ani John Lennon

Na svete nájdeme desiatky miest, kde sa križujú rozličné kultúry. To, ktoré som navštívila ja, nesie prívlastok "Punta de Europa" alebo po našom "okraj Európy". Mám na mysli malý štátik Gibraltár, ktorý je oficiálne zámorským územím Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ale rozprestiera sa na Pyrenejskom polostrove.

Domáci obyvatelia dali Gibraltáru prívlastok "The Rock", teda "Skala". Nemajú ďaleko od pravdy, pretože tento mini štátik je v skutočnosti viac ako 400 metrov vysoká skala obkolesená malým mestečkom s rovnomenným názvom. Napriek tomu, že sa nachádza v blízkosti svetoznámych turistických letovísk ako sú Marbella či Cádiz, pláže tu nehľadajte. Domáci dávajú prednosť klasickým bazénom, pretože jediná skutočná pláž má len zopár metrov.

Keď som sa blížila k Gibraltáru v smere od andalúzskej Malagy, všimla som si, že ho vidieť už z diaľky niekoľko desiatok kilometrov. A po rokoch od vstupu Slovenska do Európskej únie som zažila niečo u nás už ťažko predstaviteľné - dlhé kolóny na hranici. Zaujímavou skutočnosťou je, že na územie Gibraltáru sa prechádza priamo po dráhe jedného z najmenších letísk na svete. V prípade odletu lietadla sa hranica približne na tridsať minút uzavrie a turistom, či domácim nezostáva nič iné len sa potiť v dopravných prostriedkoch v 40-stupňových horúčavách, ktoré sú pre túto oblasť v lete úplnou samozrejmosťou.

Možno si kladiete otázku - "Čo môžem vidieť v takom miniatúrnom štáte?" Pravdupovediac - veľa! Na prvý pohľad zaujme architektúra, ktorá v sebe nesie britské a španielske prvky. Vplyv kríženia kultúr cítiť v dvojjazyčných nápisoch, ale i v tom, že bežný obyvateľ dokáže povedať desať viet v angličtine a okamžite prejsť na plynulú španielčinu. Nechýbajú tradičné červené dvojposchodové autobusy, či poštové schránky s nápisom "Royal Post." Kedysi sa i tu jazdilo v ľavom pruhu. 

Gibraltár v sebe spája anglickú konzervatívnosť a španielsky temperament. Preto si tu nájde to svoje nielen extrovertný intelektuál, ale i upätý introvert. A niekoho možno prekvapí informácia, že sa na Gibraltáre sobášil najslávnejší Beatlesák John Lennon s Yoko Ono. 

Ako som už spomínala, každý si tu nájde nejakú aktivitu. ALE! Turistické kancelárie ponúkajú výlety na more, kde "zaručene" uvidíte hromadu delfínov. Nenechajte sa oklamať, delfíny sa pri pobreží ukazujú málokedy, preto radšej zainvestujte svoje peniaze a čas inam.

Pasívnejším turistom odporúčam sadnúť si do jedného z mnohých príjemných podnikov v centre. Pre shopoholikov bude rajom na zemi prechádzka po Main Street. Ceny v obchodoch, ktoré lemujú túto viac ako kilometer dlhú ulicu, sú pravdaže uvedené nielen v eurách, ale i v librách. Pozorne sledujte cenovky, pretože sa môže ľahko stať, že príde k nedorozumeniu. Prednostne býva ako prvá uvedená hodnota v britskej mene. 

Okrem obchodov si na Main Street možno všimnúť ružovkastú radnicu Cathedral of St. Mary the Crowned a rôzne živé sochy, ktoré pobavia najmä najmenších cestovateľov.

Tým aktívnym sa núka okružná jazda po Gibraltáre. Začína neďaleko prístavu a jej cieľom je doviezť turistov na koniec Európy. Nič pre slabé žalúdky, pretože autobus stúpa po úzkych cestách skutočne prudko a výhľad nadol môže spôsobovať závraty.

Hneď v úvode prehliadky upozorní sprievodca na zachovanú kotvu z lode Victory, ktorej v roku 1805 počas bitky o Trafalgar velil lord Horatio Nelson. Kotva, upevnená v gibraltárskej skale, je ale ničím oproti tomu, čo vás čaká hore.

Začnem pekne po poriadku. Ak si po ceste autobusom všimnete kontajnery, ktoré chráni klietka, je to spôsobené tým, že obyvateľov kedysi obťažovali makaky a po nociach im odtiaľ vyjedali zvyšky jedla. Museli preto vymyslieť efektívny spôsob, aby sa podobná situácia neopakovala. Tieto opičky sú neoficiálnou menšinou Gibraltáru. Žijú len tu a na pobreží Severnej Afriky. Povesť hovorí, že sa do Európy dostali tunelom, ktorý sa údajne nachádza pod Gibraltárskym prielivom. Ďalšia povesť zase vraví, že dokým budú na Gibraltári žiť tieto opice, tak dovtedy bude patriť pod Veľkú Britániu.

Gibraltárčanom pravdepodobne Alžbeta II. a jej vláda vyhovujú, pretože sa o makaky starajú skutočne príkladne a dajú si záležať, aby nevymreli. Ale pozor - tieto cicavce sú milé len k svojim chovateľom, nie k turistom. Odporúčam nechať si ruksak alebo kabelku v autobuse alebo aute, pretože po vás začnú automaticky skákať dúfajúc, že ich pohostíte. Pri mojej návšteve atakovali jedného Čecha pri konzumácii bagety a sprievodkyni jedli z ruky surové cestoviny, pretože má overené, že tie idú v komunite makakov "na dračku."

Ak sa bojíte týchto rozkošných opíc, zamierte radšej do Jaskyne sv. Michala. Nie je ani tak široká ako hlboká. Dalo by sa povedať, že má niekoľko poschodí. Archeológovia tu našli lebku neandertálca, ktorú si môžu návštevníci pozrieť v jednej z chodbičiek. Na konci jaskyne sa pohodlne usaďte na jednu z mnohých lavičiek, ktoré slúžia turistom, ale i domácim v prípade konania koncertu vážnej hudby. Keď sa žiaden v čase vašej návštevy nekoná, môžete sa nechať aspoň unášať tónmi Mozartovej Malej nočnej hudby z rozvešaných reproduktorov.

Skutočným vrcholom prehliadky Gibraltáru je "Punta de Europa" - bod, kde sa spája Stredozemné more a Atlantický oceán. Je to miesto, z ktorého môžeme vidieť africké pobrežie, ktoré je vzdialené niečo cez 15 kilometrov. Kríženie rozličných kultúr bije do očí aj tu - blízkosť Severnej Afriky, ktorej dominuje islamské vierovyznanie, symbolizuje mešita. Postavená bola v roku 1997.

Gibraltár nie je preplnený tisíckami turistov. Tí sa zastavia na jeden, maximálne dva dni počas svojej dovolenky v Španielsku či Portugalsku. Príchodom noci mesto utíchne a z diaľky počuť zvuky makakov, ktoré dennodenne očakávajú nových návštevníkov užívajúcich si miesto, kde môžu zažiť Veľkú Britániu a Španielsko v jednom.